Vieme, čo je úzkosť?
Úzkosť je reakcia, ktorá má biologický zmysel, no pre ľudí s úzkostnými poruchami to môže znieť paradoxne. Úzkosť je úplne normálny pocit, podobne ako radosť, láska, zlosť, hnev či smútok. Strach či úzkosť je nanajvýš zmysluplný varovný signál a objavuje sa vždy ak sú udalosti a situácie zhodnotené ako nebezpečné a nekontrolovateľné.
Úzkosť spúšťa poplašnú reakciu tela a pripravuje sa na útok alebo útek. Srdce búši, tlak stúpa, zrýchľuje sa dych a napínajú svaly. Úzkosť nás chráni už milióny rokov, aby sme prežili.
Úzkosť ako zrkadlo doby
Jej reakcie sú podmienené nielen biologicky ale i kultúrne a sociálne. Kým u žien je úzkosť akceptovaná, muži by ju nemali dávať najavo a preto inklinujú k inému vytesňovaniu. Úzkosť nie je nič žensky špecifické, muži s ňou zaobchádzajú inak a preto majú viac problémov s alkoholom a vyskytujú sa u nich ťažšie psychosomatické poruchy než u žien. Mnoho úzkostí súvisí so spoločenskými a ekonomickými zmenami – strach o prácu, nízky plat, tlak rastúcich životných nákladov. Menej zamestnancov musí zvládať čoraz viac práce, rastie v nich pracovný stres a pribúdajú prejavy paniky a strach zo zlyhania.
Symptómy úzkosti sa menia so spoločenským prostredím. Koncom 19-teho storočia sa úzkostné prejavy žien prejavovali mdlobami a u mužov ako nekontrolovateľný tras. Úzkosť sa môže prejavovať i dramaticky v podobe úzkostnej hystérie (krik, plač hyperventilácia ale i ako duševná bolesť). Je paradoxné, že reálneho nebezpečenstva našej spoločnosti (elektrický prúd, chemikálie, dopravné prostriedky, nukleárne zbrane) sa bojíme menej. Prečo? Napríklad na autá, elektrinu sme si proste zvykli. Panický strach z lietania však pretrváva napriek tomu, že letecká doprava patrí medzi najbezpečnejšie.
Úzkosť je naučená a môžeme sa jej odnaučiť
Mnohé strachy sme získali výchovou – v rodine, v škole, v práci. Úzkostní rodičia mávajú úzkostné deti. Prehnaná starostlivosť bráni rastu sebadôvery dieťaťa, ale aj príliš autoritatívni rodičia, ktorí deti ponižujú vyvolávajú podobný vývoj. Mnoho strachov z rodiny sa teda dá zvliecť ako stará koža, predpokladá to dôsledný proces sebavýchovy a vymanenia sa zo starých vplyvov. Dôležité je, aby pacient v sebe prestal vidieť pasívnu obeť svojich rodičov, prestal ich obviňovať. Detstvo nie je údel, konštruktívne jednanie v dospelosti sa dá určite kompenzovať ak človek vezme život do vlastných rúk. V úzkosti je teda aj sila a každý človek môže využiť šance, ktoré dáva.
Úzkosť ukazuje, na čom záleží
Úzkosť má existenciálny rozmer a bojíme sa právom:
* že stratíme to, čo nám dáva istotu (rodičov, majetok, zdravie, nezávislosť)
* že prídeme o náklonnosť iných ľudí, vďaka ktorým vieme žiť sebavedome,
* že zlyháme, čo sa v našej spoločnosti považuje za hriech,
* že urobíme nesprávne rozhodnutia a vďaka ich následkom budeme trpieť,
* že príliš skoro umrieme a nestihneme urobiť to, čo sme si naplánovali.
Len ten, kto nikdy nikoho nemiloval, nemá vôbec strach zo straty. Pokladali by ste takého človeka za šťastného? Ak by sme chceli žiť celkom bez strachu, stálo by nás to príliš veľa. Skôr by sme mali vytvárať rovnováhu medzi odvahou, obozretnosťou a strachom podľa danej situácie aby sme lepšie vedeli narábať s nebezpečenstvom – tak nereálnym ako i skutočným.
Zvládať úzkosť a strach neznamená sa im vyhýbať či popierať. Mali by sme ich najskôr konštruktívne prijať až potom vieme s ňou aj pracovať.
Ako si môžeme úzkosť spôsobovať sami?
Silu myšlienok môžeme zhodnotiť výstižnou vetou: „To, čo nás znepokojuje, nie sú veci či udalosti samotné, ale spôsob, akým ich vidíme.“ Chorobný strach, úzkosť teda pochádza z nášho hodnotenia či postoja, to, čo s tým robíme v našich myšlienkach.
Ľudia s úzkostnými poruchami majú sklon považovať nepravdepodobné negatívne udalosti za vysoko pravdepodobné a veľmi ťažko znášajú isté zvyškové riziko. Extrémne zvažujú bezpečnosť (musím byť o všetkom informovaný, musím eliminovať nebezpečenstvo, lebo človek nikdy nevie, atď.) Pacienti svoju mimoriadnu citlivosť hodnotia niektoré telesné stavy, vonkajšie okolnosti a situácie ako oveľa nebezpečnejšie, než je skutočnosť:
– búšenie srdca, návaly potu, dýchacie problémy (teraz určite dostanem infarkt!)
– závrať, nevoľnosť, omámenosť (už už padám do bezvedomia!)
– dušnosť, pocit dávenia, hrča v krku (čo nevidieť sa udusím!)
– mravenčenie v končatinách (už ochrniem, ide na mňa mŕtvica!)
– žalúdočné problémy (určite mám rakovinu a žiaden lekár mi nedokáže pomôcť!)
– točenie hlavy (asi mám v hlave zhubný nádor a nikto ho nenájde!)
– návšteva obchodu (určite omdliem ako sa mi to už stalo raz dávno!)
– v dopravnom prostriedku (isto mi bude zle a zvraciam. Čo keď dostanem hnačku?)
– pohľad na psa (ten pes ma určite uhryzne!)
– vo výťahu (tento výťah môže uviaznuť na celé hodiny!)
– mať prednášku (asi budem vyzerať nervózne a všetci ma budú považovať za nervovo labilného)
– pobyt v malej skupine (niektorí ľudia ma isto nebudú mať radiJ
– ak dieťa príde neskôr (určite sa mu stalo nešťastie!)
– ochorenie starého rodiča (asi mi čoskoro zomrie!)
– špinavé ruky (čo som držala bolo isto infikované a musím sa vydrhnúť!)
– rýchlo urobená práca (asi som čosi urobil zle, musím to ešte raz skontrolovať!)
Možností úzkostí a strachov je určite viac, toto sú tie najbežnejšie. Nezabúdajme, že z úzkosti, ktorá dlhšie obmedzuje náš život, môžeme i fyzicky ochorieť.