Slepá ulička láskavosti

Doma v rodine, v skole nás od nepamäti učili „Buď dobrý, Buď láskavý“. Akosi sa to v nás nezdravo zakorenilo. „Buď ľudský“. Zamyslime sa nad diametrálnym rozdielom týchto šiestich slov. Byť dobrý a byť ľudský sú vzájomne vylučujúce sa pojmy.

Dobrý človek chce mať všetko hneď. Chce byť a chce byť dobrý. Ani ho len nenapadne, že samotné bytie je vyrovnanosť, schopnosť byť sám sebou. „Dobrý a zlý“ sú len povrchné hodnotiace pojmy, ktoré vznikajú zo strachu. Potom „dobrý“ a ustráchaný človek hodnotí dobro ako neviditeľné zlo. Väčšina ľudí hodnotí samých seba ako dobrých len preto, že chcú predsa dobro, či už pre seba alebo pre svojich blízkych nevidiac, že toto prianie je vlastne negativita. Ostatní sa považujú za dobrých len preto, lebo apriori nechcú zlo. Snažia sa dokázať svoju pozitivitu tým, že bojujú so zlým a pritom si neuvedomujú, že je možné dokázať len to, čo existuje materiálne. Skutočná pravda sa dokazuje sama, aj keď to istý čas môže trvať.

Život nám neustále dokazuje, že priať dobré je to isté ako neželať zlé. V dôsledku toho neskôr príde to zlé. Ak teda nepriznávame zlé, bojíme sa ho vlastne odhaliť. Sú ľudia, ktorí vo svojej naivite veria v dobro s takým zápalom, že radšej umrú, než by zmenili svoj názor. A sú ľudia, ktorí sa vo svojom boji obhajovania dobrého menia doslova na zúrivých bojovníkov so zlom až tak, že v nich vzplanie nenávisť i k vlastnej osobe ak na sebe nájdu nejakú chybičku.

So zlom bojujú v mene toho, aby u dobrých ľudí získali body navyše, aby v ich očiach boli dobrí. Dobrí ľudia ako buldozér hrnú vopred seba svoje dobré a zlí zlé. Tým sa zákonite dostávame k násiliu, ktoré je dvojaké: psychické a fyzické. Psychický teror vyvoláva fyzický teror, nezávisle na pohlaví, postavení v spoločnosti, vzdelaní a majetku.

Typický psychoterorista je človek, ktorý sa považuje za dobrého. Čím vyššie hodnotí seba samého, tým viac si osobuje právo ukazovať ostatným ľuďom, kde je ich miesto. Môže to robiť mlčky v hĺbke duše, alebo hovorí svoj názor bez servítky pred ústami, alebo vypisuje sťažnosti. Keď zástanca dobra vidí, že iní ľudia jednajú podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, teda jeho rady si neberú k srdcu, zmocňuje sa ho krivda.

Ukrivdenosť automaticky vyjadruje podráždením. Jeho nasledujúce slová majú silnejší tón a postupne prechádzajú do kriku tak neoblomne, až kým opačnú stranu nevyprovokuje k odvetnej akcii. Verím, že takmer všetci poznáme situácie, ktoré síce začali úctivými požiadavkami, no za vinníka bol označkovaný ten, ktorý vybuchol prvý.

Ak oponent navyše zbadá, že sympatie prítomných sa presunuli na stranu provokatéra, prebudí sa v ňom bezmocná zúrivosť a nie raz prichádzajú na rad i päste. Takto dochádza k fyzickému násiliu. Ponížený sa stáva útočníkom /hoci to všetko pôvodne myslel dobre a chcel láskavosť/ a ponižovateľ dostane to, čo si zaslúžil. Energia poníženosti sa mení v zlomku sekundy na energiu krutosti.

Prečo k tomuto dochádza? Človek v zásade dobrák bol niekedy v minulosti ponížený a z tohto dôvodu v ňom tlie túžba po pomste. Každý ponížený človek prikrmuje energiu poníženia, ktorá sa z neho vyvalí vždy, keď má energie prebytok. Bohužiaľ energiu vychŕli len na ľudí, od ktorých nie je materiálne závislý, vychŕli ju zásadne na slabších, nikdy nie na svojich nadriadených, resp. na ľudí, od ktorých je materiálne závislý.

Tu je potrebné uvedomiť si jeden mimoriadne dôležitý fakt. Keby dobrí ľudia prestali byť dobrými, zlí ľudia by nemali dôvod byť zlými. Opačne to nefunguje.

Keby sme však boli ľudskí aj tí ostatní by sa chovali k nám ľudsky. Pokiaľ existujú príliš dobrí ľudia, budú existovať aj ľudia zlí, v rovnakom počte, takto si život uchováva rovnováhu. Ak si teda želáme žiť normálny život, buďme predovšetkým sami normálni a okolie sa bude chovať k nám adekvátne, t.j. normálne. Robme normálne, reálne veci, žime reálny život. Normálny človek nepotrebuje ukazovať svetu, aký je dobrý, on proste dobrý je.

Typicky dobrý človek si želá, aby ostatní vedeli, že on je ten dobrý. Preto neustále jeho pusa melie o tom, komu, kedy a koľko dobrého urobil. Jeho dobrota túži po pochvale a uznaní. Nevšímavosť mu spôsobuje bolesť. Na svoje prípadné chyby nahlas nadáva aby druhí pochopili, že on sám nikdy nikomu nechcel zle. Je smutný z chýb iných ľudí a neprestáva sa čudovať, prečo ľudia robia chyby, čo je samozrejme znova len nevtieravý spôsob poukázať na svoje pozitívne a dobré vlastnosti. Teda ako vlastne žiť? O dobrom nie je dobré hovoriť, o zlom nápodobne…

Začnime sa počúvať, čo hovoríme a hneď napravujme svoje chyby. Akonáhle si všimneme, že čosi, kohosi hodnotíme, stopnime sa. Jednoducho povedané, ak sme čosi zaradili medzi dobré, či zlé, pekné alebo škaredé, múdre či hlúpe, čisté alebo špinavé, snažme sa premýšľať, čo nás k tomu viedlo. Nápravu chýb vieme previesť aj tým spôsobom, že slová povieme nahlas a čoskoro zbadáme ako sa všetko okolo nás mení. Pokiaľ človek bude materialista (a materialista byť musí, lebo žije reálny život), všetko čo si všimne, ukladá do podvedomia a podvedome cíti vďačnosť.

Dobrý človek rád hovorí aj o príčinách, prečo koná dobro. Rád zdôrazňuje „Ak si dostal pomoc, aj ty pomáhaj iným!“ Proste typická srdcervúca scénka. Týmto spôsobom sa človek, ktorý dostal nezištnú pomoc, stáva pod ťarchou vďačnosti a pôsobenia strachu, že pomoc neoplatí, vlastne hrabivým a lakomým. Kto sa snaží zo všetkých síl byť dobrý, toho ani nenapadne, v akú lavínu sa dokáže zmeniť. Dobrý človek neustále pripomína všetky duchovné i fyzické útrapy, ktorými musel prejsť počas svojho sebaobetavého jednania.

Chovať sa takto ho núti stres z dlhu vďačnosti. Normálny človek pomôže inému úplne prirodzene, lebo tak to vtedy cítil a hneď na to zabudne. Druhý človek čakajúci na dobro má z toho stres, pretože vie, že on sa tak zachovať nedokáže. Dlh vďačnosti je dlhom, ktorý nie je možné nikdy vykúpiť, oslobodiť, svrbí nás na duši celý život. Kvôli prianiu byť dobrý si mnohí ľudia nevedia ohodnotiť svoju prácu a pýtať za ňu adekvátnu odmenu a obdarovaný človek sa stáva dlžníkom. Sami seba presviedčame, že veď odo mňa si za dobro nič nevzali, aké ja mám právo pýtať si??? No pocit nevráteného dlhu je vlastne pocitom viny, z ktorého neskôr môže ochorieť srdce. No dobrodinec ani obdarovaný o tom ani netušia.

Pozrime sa bližšie na tzv. dobrodincov, opýtajme sa ich priamo, ako žijú. Všetci dobrodinci majú zlého partnera a ak nie zlého, tak aspoň nedobrého, prípadne sa vo voľbe partnera totálne zmýlili. Deti nie sú zdravé, prípadne ledva prospievajú v škole. Sú neposlušné. Kvôli tomuto všetkému je dobrému človeku zle. Najskôr je zlý život, neskôr zdravie. Za dobrého človeka zákonite považujeme takého, ktorý robí dobro druhým. Byť dobrým voči iným je v podstate pomerne ľahké. Pre vlastných blízkych je to už nepomerne ťažšie.

Rodina nepotrebuje vonkajší efekt, tu už ide o samotnú podstatu dobra. Dobrodinec koná dobro účelovo, pretože má v podvedomí strach, že ho zrazu nikto nebude potrebovať. Podvedome strach potláča, uzatvára ho v sebe ako väzňa. Deti jeho správanie kopírujú a začnú sa chovať rovnako. Rodič je pohoršený a urazený. Často sa pýta, prečo práve v jeho rodine dve – tri pokolenia dozadu sa opakuje rovnaký problém? Len preto, že sa snaží vykúpiť chyby svoje i chyby svojich predkov len tým, že chce byť veľmi dobrý.

Byť dobrým vlastne znamená skrývať chyby bez snahy o nápravu. Ak sa človek stará len o to, aby bol dobrým aj keď to po ňom nikto nežiada, vlastne dobro vnucuje. Jeho okoliu potom neostáva nič iné, len ďakovať a chváliť, nezarmucovať veľmi dobrého človeka. Pochvala dáva dobrákovi krídla….až dovtedy, kým sa nenájde priamy a čestný človek, ktorý mu povie pravdu do očí až tak ho zastaví.

Uvoľnime preto všetky svoje strachy, pohlaďme svoje srdiečko, vypusťme z neho všetko, čo v ňom uväzňujeme. Majme sa na pozore pred príliš sladkými a dobrými ľuďmi. Ich sladkosť a dobrota je čokoládová poleva, zakrývajúca nerovnosti upečeného cesta a skysnutú plnku.

Sme len ľudia a robíme chyby. Odpusťme si, že sme nedokázali oslobodiť svoj problém skôr. Odpustenie sebe samému je najdôležitejším prvkom v procese odpúšťania. Ten, kto dokáže odpustiť sebe, dokáže odpustiť aj iným. Život nám stále dáva čas a príležitosti aby sme na sebe pracovali, preto ho plne využime a prestaňme ním konečne plytvať. Len tak sa staneme skutočne slobodnými a normálnymi ľuďmi. Ľudskými.

Pridaj komentár