Po niekoľkých mesiacoch prestávky by som rada otvorila túto dôležitú a možno pre mnohých aj otrepanú tému, pokračujme v Príručke života.
Príručka života, časť 7. – Pozitívne a negatívne myslenie
Prianie páčiť sa robí človeka vynaliezavým. Jedným z vynálezov nesúcich krásny názov, je pozitívne myslenie, ktoré vás akoby malo zachrániť od všetkých problémov. Je vám vlastné pozitívne myslenie? Jeho protipólom je negatívne myslenie – koreň zla. Je tomu skutočne tak??? Určite ste si všimli, že pozitívne mysliaci človek vidí všade len všetko dobré a negatívne mysliaci človek len to zlé. S prvým je príjemné komunikovať, od druhého sa vám chce čo najrýchlejšie utiecť.
Pozrime sa na skutočnú podstatu problému. Človek s pozitívnym myslením možno naozaj vidí len dobré, ale kam sa teda podelo to zlé? Že by sa vďaka pozitívnemu postoju zlé stávalo dobrým? Nie, nedeje sa tak. Pozitívne mysliaci človek sa zlého bojí, podvedome cíti, že zlé je schopné vyprovokovať výlev jeho utajovanej stránky osobnosti. Kvôli strachu zo zlého sa môže stať človek do tej miery citlivým, že všetko zlé už zďaleka vycíti. Rozvíja sa u neho schopnosť vyhýbať sa zlému, obchádzať ho, vziať nohy na plecia keď je to potrebné, či držať jazyk za zubami, ak je výhodné, tak aj votrieť sa do priazne okúzľujúcim úsmevom zlému človeku ak už neexistuje iná možnosť. Tieto schopnosti vytvárajú v človeku domnienku, že je dobrým človekom.
Skúste si spomenúť, koľkým ľuďom vo vašom okolí ste sa snažili zapáčiť. Matke, otcovi, súrodencom, babke, dedovi, tete, strýkovi, priateľovi, partnerovi, príbuznému, kamarátovi, kolegovi, známemu, klientovi, susedovi, predavačke, učiteľovi, lekárovi, vrátnikovi, šéfovi, podriadenému, kaderníčke, manželovi, deťom. Tento zoznam nie je konečný, môžem vyratúvať dlho. Zrejme ste si priali zapáčiť sa aj nejakému zvieratku – psovi, mačke, koňovi, baranovi, kačke, husi, kohútovi. Koho sa bojíte, tomu sa snažíte zapáčiť, lebo dúfate, že potom vás nechajú na pokoji aj keď je to ponižujúce a vyvoláva to zlosť.
Strach prísť do styku so zlom človeka núti aby sa zapáčil, prehliadajúc vlastné potreby, aby sa vzdával plnohodnotného života v presvedčení, že ak mu nikto nič zlé nebude hovoriť, tak je zákonite dobrým človekom. Takéto pokrytectvo nemôže trvať donekonečna. Prianie dokázať svoju pozitivitu za cenu sebaobetovania raz dosiahne kritickú hranicu a pritiahne k človeku takých, ktorí vytiahnu pravdu na svetlo božie.
„Chcem dobré“ – je heslom človeka s pozitívnym myslením. Ľudia väčšinou považujú samých seba za dobrých len na základe toho, že si prajú dobro. Nevnímajú prianie ako negativitu. Predstavte si radostného človeka ako pre seba oboma rukami zhrabuje samé dobré. „Chcem dobré, chcem dobré, prajem si dobré, všetkým prajem dobré….!!!“ Je radostný, lebo keď praje dobré všetkým okolo vrátane materiálneho blaha, sám získava blaho duchovné, duševný pokoj. Takého človeka nemožno nazvať zlým, no nikto však už nechápe, že ľuďom rozdal bohatstvo a cennosť si nechal pre seba.
Všetko dobré sa hromadí vo vnútri človeka, aby dobrého bolo čo najviac, je treba dobré natlačiť. Dobré prianie samo o sebe je lisom čo zhutňuje stresy. Kto si praje demonštrovať svoju pozitivitu, nebude ju lisovať. Ak v sklade nie je voľné miesto, je potrebné sklad zväčšiť – a človek priberá na váhe. Duševná preplnenosť sa materializuje v telesnú a človek kysne. Tlstý človek bol vždy považovaný za dobrého, tak tomu i je, ale len na fyzickej úrovni. U ľudí s malou nadváhou bije do očí ich radosť zo života, čo je často nelogické a neprirodzené. Keď sú v kruhu rodiny, sú spravidla úplne iní.
To neznamená, že ľudia s príjemným zovňajškom sa chovajú inak. Kde je problém? V tom, že ľudia si mýlia duševnú pohodu s duševným pokojom, lebo ich stotožňujú. Pozitívny spôsob myslenia prináša duševnú pohodu, no na duši môže ležať ťažký balvan. Kým sa človek raduje z pocitov pohody, necíti to a považuje duševnú pohodu za pokoj duše. Duševný pokoj sa vytráca vďaka myšlienkam na blízkych, lebo ich pokladá za narušiteľov pokoja. Logicky záver – keby blízki boli dobrí, bolo by dobre i jemu. Preto sa pustí do ich prevýchovy. Podľa tohto modelu sa dobré dostaví až vtedy, keď bude zničené zlo a on ho začne ničiť.
Človek s negatívnym myslením stále protestuje: „Nechcem, neprajem si!!!“ Raz je zlé to, druhý raz ono a nakoniec všetko. Sú ľudia, ktorí v ničom nevidia dobro a dobré slovo nevypustia z úst. Môžu byť na okázalej oslave medzi vyparádenými hosťami a v povznesenej nálade, no vždy si všimnú na iných pokrčené šaty alebo na nitke visiaci gombík. Títo ľudia nikdy necítia duševnú pohodu ani pokoj duše.
Ich chovanie vyvoláva u dobrého človeka zúfalstvo, ten by vždy našiel ospravedlnenie pre toaletné defekty iných. Dobrí ľudia majú radi delikátne reči o morálke, no v skutočnosti je výsledok opačný. Dobrý človek ide na nervy zlému človeku a ten ho pošle do patričných medzí, čím dobrého do špiku kosti urazí. Príde deň, kedy pozitívnemu človeku dôjde trpezlivosť a odíde so slovami: „Nechcem, neprajem si!“ lebo nechce byť negatívny. Pozitívne mysliaci človek pochopiteľne hovorí o dobrom. Negatívne mysliaci človek robí. Čo? Prevracia zlé na dobré.
Keby mal dobrý človek rád zlé, opýtal by sa: „Čože si to nepraje?“ Negatívne mysliaci človek si nepraje zlé. „Prajem si dobré a neprajem si zlé“ veď je to jedno a to isté. Líšia sa len slová, t.j. forma a vyjadrenie. Z toho je pozitívne mysliaci človek tlstý a negatívne mysliaci človek chudý. Ako príklad uvediem modelky. Akým spôsobom je možné urobiť top modelku z pozitívne mysliaceho človeka? Jedine cestou zúfalého sebatrýznenia, hladovania, práce do roztrhania tela. Keď top modelka hovorí, že nemá problémy s priberaním na váhe, je človekom negatívne mysliacim, ktorý v práci nosí masku príjemného človeka.
Keby sme pomaličky zmenšili svoju pozitivitu a rovnako i negativitu, vzišla by z toho slušná normálnosť. Nakoľko sami nevieme napravovať kvalitu svojho života, robí to za nás sám život. Prílišná pozitivita sa mení v negativitu. Pre koho byť dobrým? To je životne dôležitá otázka. Človek sa pustí do skrývania svojho zlého a ochorie. Ochorie aj zlý človek a už nedúfa, že by sa mohol stať dobrým aj keď sa mu chce. V praxi však človek ide buď k dobrému alebo k zlému, čím sa narušuje látková výmena. Kto pravidelne strieda pozitívne myslenie s negatívnym, ten je štíhly, čo neznamená, že je zdravým.. Ak sa u neho ešte nerozvinuli fyzické nemoci, tak psychické odchýlky určite.
Kto na všetko hovorí: „Nechcem, neprajem si!“ – stále vylieva svoje nečistoty, ide ďalej a znovu do rovnakých nečistôt vstupuje a pritom protestuje. Nechcem vstávať, nechcem ísť spať, nechcem byť hladný, nechcem prísť, odísť, neprajem si to, neprajem si ono – skrátka permanentná nespokojnosť. Všimnime si, že tento človek všetko, čo nechce aj robí, lebo musí. Takému človeku mäso na kostiach nenarastie, zato zaručene trpí ochorením hlavy a tráviaceho traktu.
Tuční ľudia majú choroby trávenia preto, že sa nútia byť dobrými, chudé majú rovnaké choroby, lebo sa nútia prerábať zlo na dobro. Prebytok negatívnej energie vyvoláva fyzické nemoci, prebytok pozitívnej energie vyvoláva nemoci duševné.
Negativita a pozitivita sú hodnotiacim stanoviskom materiálnej úrovne. Pozitívny človek sa vznáša v oblakoch a pusou je schopný postaviť celé mesto, rukami ani ťuk. Dokonca v súčasnosti sa pozitívne myslenie dostalo tak ďaleko, že pozitívni ľudia si osobujú právo vnucovať svoju pozitivitu negatívnym ľuďom.. V dôsledku toho negatívny človek prestáva vyhľadávať nedostatky v materiálnom živote a pustí sa do hľadania chýb v duševnom živote pozitívneho človeka. Rovnováha nie je ani v jednom z nich.
Pozitívne myslenie je potrebné, keď sa človek dostane do nešťastia. Ak rozptýlime strachy, v človeku sa upevňuje nádej a mobilizuje svoju vôľu. Ale až vtedy keď sa zbaví sebaľútosti, sa dá s ním hovoriť o jeho chybách. Nie je dôležité, aké postavenie má človek, v nešťastí sme si všetci rovní. V takýchto situáciách je nevyhnutný pozitívny stav mysli.
No ukrivdenosť pozitívneho človeka je krajne nebezpečná. Je síce ľahké ho pozitívne naladiť, ale ak mu poviete, že jeho situácia je beznádejná, jeho pozitivita sa otočí naruby. Ak sa dostane do nešťastia negatívny človek, nechce počuť vaše tirády, lebo je zvyknutý z biedy liezť hore sám Ak ho budete mučiť svojím prianím zapáčiť sa mu peknými slovami, pošle vás do hája a vy sa tam urazení aj poberiete.
1. PRIANIE BYŤ DOBRÝ – to je dobrota
Pozitivita predstavuje energiu dreva, človek ktorý chce byť dobrý sa mu aj podobá – je mäkký, ľahký, teplý, objemný, ľahko sa spracováva, je vhodný k akejkoľvek potrebe, ľahko sa zapáli aj zhorí. Najhoršie zo všetkého je to, že sám k sebe je taký človek bezcitný, ako kus dreva. Keďže je mäkký, príjemný a dobrý, nevzniká pocit nebezpečenstva a pomaly rastúca bezcitnosť začína byť bežná. Raduje sa, keď iného niečo bolí, no jeho nikdy.
Výsledkom sú pomaly sa rozvíjajúce choroby nemoci, možno i beznádejné, ktoré telo nemá šancu zvládnuť. Svoje tu zohráva aj medicína s vedecky zdôvodnenými znalosťami. Zacyklenosť jej neomylnosti nedovoľuje pochopiť, že vidí a lieči len choroby. Ten, kto cíti svoje orgány je podľa nej psychicky chorý, alebo patológia je vyhlásená za normu a norma za patológiu.
Skutočne normálnym by mal byť fakt citlivej nervovej sústavy u človeka, že i pri najmenšej odchýlke činnosti buniek, tkanív a orgánov, by to mal pocítiť a mohol by sám sebe pomôcť. Vyrovnanosť citlivej energie i na najmenšie odchýlky, či už pozitívne alebo negatívne vravia človeku, že nastal čas zaoberať sa sám sebou, lebo zabudol, čím začína život. Človek zaoberajúci sa sám sebou vie, z ktorého konca začať pracovať.
U rozumného človeka je citlivé reagovanie a zvýšená citlivosť jedno a to isté. Zvýšená citlivosť – senzibilita, ktorá cíti to, čo ešte neexistuje, je vyhlasovaná za nezmysel, čarodejníctvo či pomätenosť namiesto toho aby bola využívaná pri riešení problémov, ktoré sa ešte neprejavili na fyzickej úrovni. Informácie od skutočných senzibilov už nebude nik zosmiešňovať. So strachom pomyslíte na to, čo by sa mohlo stať, keď nad jeho slovami mávnete rukou.
Energia dreva napomáha akémukoľvek nezhubnému rastu. Dobrota predstavuje rastúcu energiu, nie je treba pestovať ju, rastie sama vďaka prianiu byť lepším. Najprv lepším než som, neskôr lepším ako sú druhí. Svoju nadradenosť máme potrebu dokazovať.
2. PRIANIE BYŤ LEPŠÍ – to je hrdosť
Hrdosť je pestovanou energiou, je nedočkavá. Hrdosť je stres, ktorý zbavuje človeka schopnosti myslieť a núti ho jednať. Nečaká aby ju vytvorili, vytvára sa sama, formuje materiálne hodnoty, pocity, ľudí. Formuje seba aj okolie, nestará sa o to, či je potrebná. Hrdosť má energiu kameňa. Energia kameňa vyvoláva obličkové kamene a sklerózu všetkých tkanív. Hrdosť človeka je podobná kameňu, jeho bezcitnosť je studená, surová, ťažká, tvrdá a preto sa mu vyhýbajú. Preto prianie byť lepší a neochota byť takým, aký som idú ruka v ruke. Mnohí ľudia radi vyhlasujú, že chcú byť lepší a súčasne sa zlostia na svoju hrdosť. Strach človeku velí priať si protichodné. Ale podobné sa priťahuje a ten, kto chce byť lepší, priťahuje toho, kto tiež chce byť lepším.
Nakoniec sa stretnú dva tvrdé kamene, ani jeden nehodlá druhému ustúpiť. Hrdý človek je zajatcom vlastnej hrdosti, domnieva sa, že ak nebude lepší, bude horší, ak nie je najlepší, je najhorší. To je dôvod jeho neústupnosti. Je povinný víťaziť za každú cenu. Ak sa stane víťazom, je dobrý a veľkodušný, k sebe aj ostatným. Veľkodušnosť je znakom hrdosti. Hrdosť je stres, nemá čas sa zamyslieť a preto hrdý človek nechápe, prečo druhý od neho nič neprijme. Ten sa takto bráni z hrdosti pred hanbou. Ak má človek potrebu dokazovať si, že je lepší, dokazuje zároveň, že iní sú horší. Hrdosť nedá pokoj, kým sa človek nestane víťazom. V konečnom dôsledku sú porazení obaja, lebo ani jeden z nich nedokázal zostať človekom.
Hrdosť sa neuspokojí ani keď nájde niekoho, kto nechce byť lepší, lebo vie, že druhí lepšími sú. Hrdosť je schopná zašliapnuť človeka ako mravca, rada deklaruje dobyté víťazstvo. Pokorený človek ju ponižuje a hrdosť poníženie neznáša. Má len jeden smer – ísť čoraz vyššie. Naša hrdosť nám nedovoľuje ujasniť si, že ak vyvoláva poníženie a nenávidí ho, nenávidí plody vlastnej práce. Začíname teda odsudzovať plody svojej práce a výsledky skutkov a prichádza hanba – najväčší stres.
Čo o nás prezradí telo? Biele depigmentované škvrny hovoria o tom, že do človeka sa už nevojde hrdosť. Tmavé pigmentové škvrny prezrádzajú, že do človeka sa už nevojde pocit hanby. Hemangióm – červené znamienko hovorí, že do človeka sa už nevojde túžba po pomste. Pigmentový výrastok na koži o smútku človeka z hanby. Albín neznáša slnečné svetlo, pretože slnko neľútostne vyťahuje von utajovanú temnotu.
Šikmé ramená a dlhý krk ukazujú, ako veľmi si človek praje byť prvým. Horizontálne vrásky na skrátenom krku hovoria aký veľký je pocit hanby, ktorý núti vťahovať hlavu pod pancier sebaobrany, t.j. pod masku bezcitnosti. Stopercentná pozitivita je choromyseľnosť, prianie len dobrého je bláznivé prianie vedúce k tomu, že človek, ktorý zatiaľ ešte má zdravý rozum, začína robiť bláznivé skutky.
Človek, ktorý sa stal najlepším zo všetkých začne bojovať za to, aby všetko okolo bolo dobré. Snaží sa dokázať, že nemyslí len na seba. Kým sa obmedzuje len na slová a reči, nie je na tom ešte zle, lebo ak bude chvíľku strádať, možno sa zamyslí. Možno ho ktosi zastaví a vyzve, aby prestal viesť reči a začal konať.
Ale takýto človek nie je pre spásu sveta schopný nič urobiť a možno táto prekážka mu zabráni v tom, aby sa celkom nezbláznil. Ak sa považuje za najchytrejšieho, nič ho nezastaví, tu už pomôže len sila, lebo megalománia je sila vyvolávajúca davovú psychózu. Davy sa nechajú slepo viesť, lebo si tiaž prajú aby bolo všetko dobré. Choromyseľnosť nastáva vtedy, keď ide o veľké peniaze, túžbu po moci alebo materiálne možnosti.
K tomu, aby sa človek zbláznil, stačí byť jedinou zbožňovanou ratolesťou tých najlepších rodičov, alebo najmilovanejším medzi súrodencami. Každé dieťa je zrkadlovým odrazom chorého vzťahu rodičov k životu. Keby ľudia nemali iných bohov než lásku, nestávali by sa bláznami a nerobili by bláznov zo svojich detí. Zbožňovanie niekoho alebo niečoho na pozemskej úrovni vyvoláva u človeka poruchy psychiky. Ešte stále chcete byť len dobrí a pozitívni???