Príručka života, časť 4.

Prvé zuby človeka sú mliečne, zvyknú sa prerezávať v nervozite a nie raz aj v bolestiach. Dokážu nám pripraviť pár bezsenných nocí. Bezmocné dieťa potrebuje pomoc svojho okolia. 

Príručka života, časť 4. – Reč zubov

Časom sa dieťa samo naučí usporiadávať si svoj život a vtedy mliečne zúbky začínajú vypadávať, jeden po druhom. Zlé, kaziace sa mliečne zuby vypovedajú o tom, že to rodičia preháňajú so svojou dobrotou. Keď však mliečne zuby nechcú vypadnúť a nútia ostatné zuby rásť krivo znamená to, že dieťaťu bola vštiepená strašidelná predstava o živote. Dieťa má strach, že si samo so svojim rozumom nevystačí. Krivo rastúce zuby odrážajú zakorenenú zmenu v detskom podvedomí a odzrkadľuje nerozvážnosť rodičov.

Zároveň nekompromisne poukazujú na to, ako veľa muselo dieťa trpieť už v materskom lone, keď so zaťatými zubami pozorovalo vzťahy medzi rodičmi, dokonale zbavené zdravého rozumu. Ak po narodení dieťaťu hnisajú oči, je to nesporným signálom, že zúbky budú rásť krivo. Zároveň je to výzva pre rodičov, že ešte nie je neskoro napraviť chyby, ktoré by neskôr viedli k defektom detských zubov.

Niektorým deťom sa prvé zúbky začínajú prerezávať až v prvom roku života, alebo ešte neskôr. To znamená, že takéto dieťa nemalo dôvod prejaviť svoju osobnosť. Ak je prerezávanie zúbkov spojené nepokojom, neustálou potrebou škriabať si ďasná, hojným slinením, poruchami trávenia a zvýšenou teplotou, svedčí to o tom, že dieťa sa bojí prejaviť svoju osobnosť. Prečo? Pretože rodičia tlačia svojimi myšlienkami a absolútne si dieťa nevážia. Ak sa zúbky dieťatku prerezávajú tak nepozorovane, že ich odhalíme vtedy keď o ne cinkne lyžička, znamená to, že rodičia si dieťatko vážia a všetko je v najlepšom poriadku.

Zub má koreň i korunku. Niekto má korunky zubov krehké, citlivé, zničené a krivé, no korene zubov silné. Niekedy to býva aj opačne. Nech je slovo „koreň“ používané v akejkoľvek súvislosti, v myšlienkach či slovách, metaforicky vždy znamená rodičov. Človek sám sa vždy vzťahuje či prináleží ku korunke. Akou „korunkou“ sme pre rodičov, zavisí len od nás samotných. Poškodenie väčšiny zubov začína vždy pri korunke, pretože človek je nespokojný so svojim rozumom.

Korene zubov, ktoré sú príliš dlhé, krivé alebo majú iné zvláštnosti, doslova charakterizujú rodičov. Ak prerastajú korene horných zubov do dutiny hornej čeľusti, znamená to, že človek dovoľuje svojim rodičom aby rovnakým spôsobom vrastali do jeho budúcnosti, to jest zakorenili sa v nej, čo samozrejme vždy prináša komplikácie obom stranám – dieťaťu i rodičom. Zuby nám spôsobujú rovnaké utrpenie, ako nám ho spôsobujú rodičia.

Hnisavý zápal koreňa, ktorý vznikne pod zdravou korunkou, vedie spravidla k odstráneniu zubu. Stomatológ sa síce môže snažiť urobiť zázrak, ale ak je človek neznesiteľne ponížený tým, že jeho rodičia tvrdohlavo obhajujú svoju pravdu a nevinu a on to už ďalej nemôže a nechce trpieť, hnisavý zápal môže viesť k zápalu kostnej drene čeľustnej kosti, ktoré v niektorých prípadoch býva smrteľným. Hnisavý zápal vzniká z neznesiteľného poníženia. V takomto prípade liečenie myšlienkami nepomôže, najlepším riešením problému by bola hádka, pri ktorej má človek možnosť vykričať svoje poníženie, nehanbiac sa za použité výrazy, chrliac zo seba pravdu pravdúcu ako pretrhnutá hrádza priehrady, napriek tomu, že je to „neinteligentné“. Je to však vždy lepšie, ako smrť.

V takejto situácii je hádka doslova nevyhnutná, po nej je potrebné vyvodiť zo všetkého správny záver, čo však málokto dokáže. Jednorazové vychrlenie zloby síce pomáha, no ak človek ďalej pokračuje v obviňovaní druhých, znova sa rýchlo nahromadí a vyliečenie sa odkladá na neurčito. Odventilovanie zloby nie je nič odsúdenia hodné, odsúdenia hodné je nechať iných manipulovať nás do krajného konca. Takýchto ľudí je nevyhnutné zastaviť, aby sa spamätali a uvedomili si, kde je ich miesto. Nikto nemá právo likvidovať iného človeka, ani myšlienkami nie.

Prianie prerušiť vzťahy s rodičmi vedie k tomu, že človek príde o zub. Ak dieťa prepadne zúfalstvo kvôli negatívnemu charakterovému rysu u rodičov, akoby sa chcelo rodičov zbaviť. Smrť im však nepraje. Telo vystihne podstatu veci a človek príde o zodpovedajúci zub. Ak človek cíti, že rodičov nepotrebuje a ak mu stačí na to odvaha aby sa rodičov zriekol, vypadne mu zub sám. Nakoľko však väčšina ľudí čaká, až toto bolestivé rozhodnutie na seba vezmú druhí, stomatológovia potom obvykle vykonajú bolestivú operáciu, ktorá vypovedá, že nerozvážnosť a rozum rodičov je zároveň vlastnou krvou človeka a nepatrí sa ich od seba odlučovať.

V súčasnosti je konflikt medzi rodičmi a deťmi ďaleko vyostrenejší, než kedykoľvek predtým. Dôkazom toho je fakt, že naši predkovia umierali s vlastnými zubami a my o ne začíname prichádzať už v pomerne mladom veku. Nevieme milovať svojich rodičov takých, akými sú. Považujeme sa za lepších, než sú oni, chceme ich vidieť prinajmenšom takých, akými sme sami a vôbec si neuvedomujeme, že sme súčtom svojich rodičov. Rodičia zas nie sú schopní pochopiť, že deti sú zrkadlovým odrazom ich vlastného života. Komu nie je príjemné pozerať sa na svoj obraz v zrkadle, chce sa zrkadla zbaviť.

Existuje povera, podľa ktorej rozbité zrkadlo prináša sedem rokov smoly, ale odmietnutie vlastného dieťaťa predurčuje k trýzni svedomia po sedem pokolení rodu. Na to, aby sme sa skutočnému nešťastiu vyhli, existuje jednoduchý recept: je potrebné, aby si rodičia priznali vlastné chyby jeden pred druhým ale aj pred deťmi. Ak uvidí dieťa názorný príklad, aj ono sa následne odváži priznať si vlastné pochybenia bez toho, aby sa bálo, že bude považované za zlé dieťa. Odvaha priznať si vlastné chyby sa volá čestnosť.

Čestní rodičia sú podobní silným koreňom a aj svojim deťom odovzdávajú silné zubné korene. Ak deti prijímajú s vďakou to, čo dostávajú od rodičov, majú v poriadku aj zubné korunky. Ak sú však oslepené vonkajším leskom okolitého sveta, podceňujú všetko dobré i zlé čo dostávajú od rodičov a omnoho viac si vážia múdrosť iných ľudí, ich zubné korunky bez ohľadu na silné korene, podľahnú deštrukcii. Rozvážnosť buď je alebo nie je. Nedá sa o nej povedať, že je veľká alebo malá, dobrá alebo zlá. Jej zvláštnosti sa odrážajú na veľkosti zubov. Dĺžka zubov, ich šírka a postavenie vyjadrujú dĺžku, šírku a postavenie rozvážnosti.

Človek s dlhšími zubami má veľký potenciál duchovných schopností. Olámané dlhé zuby ukazujú na to, že potenciál je rozbitý, pretože človek prijíma znalosti, ktoré sú mu vnucované. Čím sú zuby horšie, tým zúrivejšie sa ich majiteľ snaží o hryzavé slová na adresu iných ľudí. Čím hryzavejší je človek k svojmu okoliu, tým horšie má zuby. Je to uzatvorený kruh. Každý zub má svoju energetiku. Kto vníma duchovno ako jeden veľký celok, má aj zuby rovnako veľké. Komu je osudom určené sledovať ten či onen smer duchovnosti, má zuby rozličnej veľkosti aj šírky. Ak si človek nechá dlhšie zuby z estetických dôvodov zbrúsiť, komplikuje si tým vývoj potenciálu.

Široké zuby ukazujú na potenciál materiálneho vývoja. Sú v porovnaním s dlhými zubami o čosi pevnejšie, pretože strach prísť o posledný kúsok potravy napomáha rozumnému hospodáreniu, t.j. napomáha serióznemu, srdečnému vzťahu k hospodárskym problémom. Ak sa šikovne hospodáriaci človek chytí cudzej múdrosti, jeho zuby sa začnú kaziť podľa príslovia „tenký ľad sa prelomí“. To znamená, že ak je v živote čosi v neporiadku, začne aj zdravie robiť neplechu. Ľudia rozumu však nechcú ani za nič vidieť medzi týmito dvoma vecami spoločné súvislosti.

Riedke zuby hovoria o tom, že rozvážnosť má dosť miesta na materiálny rozvoj. Zuby posadené tesne pri sebe hovoria o opaku. Ak sú zuby tak tesne, že ich okraje prechádzajú cez seba, znamená to, že nemá zmysel aby sa človek vzrušoval kvôli materiálnym záležitostiam, pretože z toho aj tak nič nebude. Nie je síce vylúčené, že materiálne hodnoty získa prostredníctvom duchovnosti za podmienky, že už v detstve mal dovolené ísť cestou duchovného vývoja a nenútili ho, aby sa stal najskôr rozumným, potom bohatým a nakoniec šťastným.

Ak má dieťa s krivými zubami dušu umelca a je mu dopriate aby svoje fantázie realizovalo v umení, spolu s vývojom čeľustnej kosti získa dva rady krásnych rovných perál. Krivé, vzájomne sa tesniace zuby sa kazia najrýchlejšie. Prečo? Pretože pre väčšinu dnešných ľudí je najdôležitejší úspech a prosperita. O duchovnom vývoji nemajú ani poňatia. Čím viac príkazov a zákazov dieťa plní so zaťatými zubami, tým strašnejšie pahýle má v puse.

Zubné protézy sú umelé zuby a nahrádzajú zuby vlastné. Navonok sú ideálne a čím ich je viac, tým je viac vonkajšieho ideálu. Čím viac sa chceme páčiť ľuďom rozumu, tým pokornejšie absolutizujeme cudzí rozum. To môže viesť k tomu, že prestaneme vnímať hlas vlastného srdca. Ak nám ešte ostalo aspoň niekoľko vlastných zubov, naučme sa, aby všetky naše vedomosti prechádzali cez naše srdce, jedine tak sa stanú našou rozvážnosťou. Keď sme chodili do školy, prijali sme do seba mŕtvu múdrosť, dôležitou je však živá múdrosť.

Na zuboch sa odráža ako minulosť, tak prítomnosť i budúcnosť. Ťažko si môžeme pamätať, ako nám rástli prvé zuby, no skôr si môžeme spomenúť ako sa zuby objavili u našich detí či vnúčat. Väčšina rodičov núti dieťa robiť to, čo sa zdá prospešné a výhodné im samotným. Čím silnejšie je donucovanie a čím silnejší je detský protest, tým horší je stav jeho zubov. Osud zubov závisí aj na tom, ako prebieha tehotenstvo a prvý rok života dieťaťa.

Zubná sklovina je najpevnejším druhom tkaniva ľudského tela s najmenším obsahom vody. S analogickým stupňom hustoty energie na zemi sa stretávame u kryštálov. Kryštály sa nachádzajú väčšinou v hlbinách zeme. Ak sa dostanú do rúk človeka, začína ich brúsiť, čím je ničená ich skutočná hodnota.

Hodnota sa mení na bohatstvo, teda šťastie sa mení v radosť, čo je v podstate nešťastím. Kto už v detstve pochopil, že svoje pravé hodnoty nesmie zverovať chamtivým znalcom, má zuby zdravé. Kto tento fakt pochopí v neskoršom veku, to je jedno v akom fyzickom veku, tomu sa zuby prestanú kaziť a ničiť. Kto si o sebe myslí, že je rozvážnym, hoci v skutočnosti je nevľúdny a nedôverčivý mizantrop, tomu sa zuby kazia a ničia.

Diamant je konečný produkt sebeočisty prírody, t.j. duchovnej očisty. Zubná sklovina takto čistá nie je, preto sa ľahšie poškodí, podobne ako rozvážnosť, ktorá sa ocitne pod vplyvom cudzieho rozumu. Praská a vznikajú v nej trhliny. Oku neviditeľné praskliny o sebe dávajú vedieť zvýšenou citlivosťou zubov. Najskôr zub reaguje na horúce a studené, neskôr i na dotyk. Znamená to, že človek je zvýšene citlivý na všetko, čo sa týka jeho osobne, t.j. na všetko, podľa čoho je posudzovaná jeho rozvážnosť.

Hodnotiace súdy sú pre rozvážnosť zhubné. Briliant je obmedzený diamant. Ak začneme diamant brúsiť, násilne meníme dokonalosť ešte vo väčšiu dokonalosť. Opracovanie odhaľuje slabé miesta diamantu a ten sa ničí. Rovnakým spôsobom sa človeku ničia zuby. Zo zuba sa ulomí vtedy, keď človeka celkom nečakane popadne prianie urvať si čo najväčší kúsok. Zubný kaz vzniká ak sa síce kúsok neulomí a v duši začne hlodať červík sklamania. Čím viac je poškodená zubná sklovina, tým viac chce človek dokázať svoju brilantnosť.

Nepríjemný zápach v ústach je podmienený stavom sliznice a je signálom nebezpečenstva, ktorý predchádza ochoreniu sliznice. Zápach varuje: „Neklam!“ Príčinou klamstva je prianie byť dobrým človekom a kvôli tomu človek tají svoje zlé vlastnosti. Najväčším klamstvom je, keď človek hovorí ako veľmi neznáša lož. V kom lož nie je, ten jasne vidí cudziu lož, chápe jej príčiny a neškodí svojmu zdraviu. Chová sa negatívne ku klamstvu, nie ku klamárovi.

Medzi najrozšírenejšie ochorenie ústnej dutiny patria afty. Afty sú veľmi bolestivé povrchové erózie sliznice dutiny ústnej, vyvolané vírusom. Vírusy premôžu človeka vtedy, keď obviňuje sám seba, baktérie vtedy, keď obviňuje iných. Afty teda vznikajú vtedy, keď človek neznášajúci lož mlčky zhltne lož cudziu, hoci to považuje za hanbu.

Ak sa človek hanbí za svoje chovanie, ľutuje toho, hodnotí ho, obviňuje tým sám seba. Niektorému človeku jedna afta zmizne, no vzápätí sa objaví druhá. To znamená, že človek trpí tým, že sa neodvažuje alebo nevie vzdorovať lži, hoci to považuje za nutné. V kom dozrieva silný vnútorný protest proti podlej lži a spolu s tým si uvedomuje vlastnú bezmocnosť, tomu sa urobi mnoho aftov súčasne.

Kto cíti žeravú nenávisť ku lži a k sebe samému, lebo sa neodvažuje povedať klamárovi pravdu do očí, ochorie na rozsiahly aftózny zápal so zvýšenou teplotou, ktorý je tak bolestivý, že nedovoľuje jesť ani piť. Ak človek nechce prejaviť svoju zlosť, robia sa mu afty na sliznici úst. Ak človek chce svoju zlosť prejaviť, urobia sa mu afty na perách a na tvári. Tu sa jedná o to, že človek chce svoju čestnosť, spravodlivosť a boj proti nespravodlivosti demonštrovať ako cnosť. Takže ak sa človek obviňuje slovami: „prečo som mu to nepovedal?!“ – urobia sa afty v ústach. „Prečo som mu to povedal?!“ – urobia sa afty na tvári. „Prečo som mu to povedal?“ – s tónom zdvorilosti – urobia sa afty na perách.

Najčastejšie na sliznici úst vznikne opuch, ten vždy znamená smútok. Smútok je bezmocnou zlobou, čím je však väčšia pokora človeka, tým menej je schopný v smútku zlobu rozpoznať. Opuch ďasien svedčí o smútku človeka z dôvodu, že tomu, kto jeho smútok zavinil to nepovedal, že je pôvodcom jeho smútku. Ak je človek smutný kvôli konkrétnej maličkosti, puchne ďasno okolo jedného zubu, ak je smutný kvôli všetkému, puchnú celé ďasná. Opuch spľasne vtedy, keď odíde smútok. Ak sa objaví prianie potrestať vinníka smútku, t.j. prianie oplatiť mu všetko rovnakým spôsobom, čo je samo o sebe pomstou, začínajú ďasná krvácať.

Niekomu ďasná krvácajú celý život a nič strašného sa nedeje, inému hneď lekári stanovia diagnózuparadentóza – chronické ochorenie tkaniva okolo zubov, ktoré vedie k postupnému uvoľňovaniu zubov. Stačí, aby jeden stres prerástol v druhý a vznikajú ďalšie chorobné prejavy. Ak človek neustále myslí na pomstychtivého blížneho a praje si čokoľvek urobiť, je potrebné mu vysvetliť, že takto to ďalej nejde.

Ak mu chce v zúfalstve spôsobiť bolesť aby pochopil, koľko bolesti spôsobuje on iným, ďasná krvácajú neustále, raz viac, inokedy menej. Kto má silné nutkanie rozdrviť v zuboch blížneho, no prianie zachovať si reputáciu inteligencie ho núti k nevšímavosti, ľahostajnosti, u toho dochádza k úbytku ďasien a k ich atrofii. Vzniká paradentóza. Čím silnejšie je takéto sebazničovanie, tým rýchlejšie začnú zuby vypadávať.

Umŕtvovanie vlastných citov v mene inteligencie je postoj vyvolávajúci ľudský súhlas, postoj, ktorý je krajne obtiažne zmeniť. Rovnako nemožné je paradentózu medicínsky liečiť. Inteligentný človek, t.j. človek navonok príjemný, sa slušne chová tam, kde je to pre neho výhodné, teda v spoločnosti, s pomocou ktorej sa snaží dostať nahor. Tam zuby necerí a ani nedemonštruje schopnosť hrýzť, hoci by sa mu chcelo a s chuťou. Komunikuje s ľuďmi nedôstojnými, s takými, o ktorých sa domnieva, že sú nižšie než je on sám a s ľuďmi hlúpymi, nepraktickými, zbúdilými a hriešnymi.

Rovnaký človek však môže hovoriť veci do tej miery zraňujúce a jedovaté, že sa nestrannému pozorovateľovi v očiach zalesknú slzy. Kto chce svojho blížneho bolestivo raniť slovami alebo sa skutočne tak chová, toho síce čeľuste i zuby bolia, zuby však zatiaľ nevypadávajú. Čím jedovitejšie sú slová, tým rýchlejšie zuby vypadávajú, doslova tak, že to človek necíti. Necitlivosť zvyšuje jedovatosť a jed zosilňuje necitlivosť. Človek s paradentózou nemáva veľa slov, ľudia sa však jeho slov boja, lebo je v nich pri všetkej zdvorilosti aj tak počuť obvinenia, hodnotenia, výčitky, nespokojnosť, trpiteľskú horkosť.

Pridaj komentár