Ktorý rodič chce zle pre vlastné deti? Ani jeden, skúsme však odkryť pokrievku na hrnci výchovy. Vieme hlbšie rozoznať dobro od zla? Vieme tieto dva protipólne pojmy spravne definovať? V prílišnom dobre je skryté rovnako veľa zla a toto tvrdenie platí aj opačne.
Príručka života, časť 2. – nebezpečenstvo ukryté v rozmaznávaní detí
Markantne najnegatívnejšie prejavy zlého voči deťom je u tých rodičov, ktorí potomkom predkladajú materiálne statky doslova na zlatom podnose a zároveň za svoje dieťa aj všetko vykonajú. Na prvý pohľad sa takíto rodičia môžu zdať skvelými, veď sú predsa dobrí! Títo ľudia v skutočnosti ani nemajú tušenia o ničom zlom, sú akoby oslepení slnkom a nevšímajú si ako sa prepadajú do priepasti. Tak sú nútení dostávať životné lekcie o tom, že príliš dobré = príliš zlé.
Dieťa, ktoré je vychvaľované do nebies a ktorého čistý duch je prijímaný ako nebývalá genialita len vďaka tomu, že je prostriedkom dosahovania rodičovských snov a túžob, pomaly a isto stráca snahu rozvíjať sa. Dôvod? On je predsa i bez toho lepší ako všetci ostatní dohromady!
Netreba sa neskôr čudovať, keď sa takéto dieťa, ktoré bolo bez akýchkoľvek zábran rodičmi vystavované do centra pozornosti iným veľmi prudko vytrhne z pút opičej lásky čím zákonite spôsobí bolesť na oboch stranách. Dieťa sa predsa muselo oslobodiť od toho, čo ho v konečnom dôsledku ničilo. Situácia je však pre dieťa omnoho horšia ak sa neoslobodí, keď sa opája diamantovým leskom pochvál. Takéto nešťastie postihne častejšie deti starších rodičov, alebo deti tých, ktorí boli pokornými a poslušnými deťmi svojich krajne ctižiadostivých rodičov.
Aj keď si teoreticky dieťa vyberá rodičov samé, povinnosťou rodičov je pomôcť mu postaviť sa na vlastné nohy, správne a pevne. V opačnom prípade dieťa bude bezmocné, neprispôsobivé životu, prehliadané vrstovníkmi, a stroskotá na prvej prekážke. Vlastné rodičovské sny a túžby sa obrátia v prach. Dieťa sa jednoducho musí časom stať dospelým človekom a vedieť byť za seba zodpovedným, všetci sa tu učíme isté lekcie, medzi ktoré patrí aj nevychovanosť, snaha po prospechárstve a obohacovaní, podlosť, nečestnosť, boj o moc a násilie atď. Človek, ktorý sa vyhýba životu, sa život potom musí ukázať v celej svojej negativite.
Nadmerná starostlivosť
Dieťa by malo poznať aj horšiu stranu života, len tak sa v ňom bude cítiť istejšie. Mnoho rodičov vyznáva teóriu „chcem, aby sa moje dieťa malo lepšie ako ja a aby toľko nemuselo trpieť“ Z dobrého priania nepozorovane vyrastá opačný extrém, prehnaná starostlivosť a rodičia vlastne začínajú žiť životom dieťaťa, učia sa za neho úlohy, pomáhajú im obliekať sa, donekonečna im uväzujú šnúrky na topánkach, umývajú ich, upratujú po nich a pod.
U milujúcich rodičov môže nadmerná starostlivosť nadobudnúť tak obrovské rozmery, až dieťa samotné stráca zmysel života. Ale to už rodičia vyhľadávajú psychológov a iných odborníkov so sťažnosťami, že ich dieťa je natoľko bezmocné a neschopné samostatne rozhodovať a s pocitom, že z ich dieťaťa nikdy nebude skutočný človek. Jedine nadbytočná rozmaznanosť robí človeka v bežnom živote naivným a bezmocným. Keď rodičia vychovávajú svoje dieťa len s vierou v dobré a zlé odmietajú, odsudzujú ho tým do záhuby.
Správny rodič vie dieťaťu vysvetliť podstatu života, situáciu daného okamžiku, naučiť ho privykať životu a porozumieť výchovnému zmyslu zlého so zdôraznením, že zlé tu bolo, je a bude, pretože bez zlého neexistuje dobré. Zlé neustále čaká na to, aby bolo napravené. Dieťa potrebuje prekážky, snahu, potrebuje si vyskúšať svoje sily a posúdiť svoju dôstojnosť. V opačnom prípade bude pre neho prvá prekážka neprekonateľnou, čím vznikne akýsi nulový stav, čo je vlastne najnebezpečnejšia situácia, pretože sa jedná o apatiu, depresiu, stratu vôle k životu.
Domáca výchova ich presvedčila, že odvolávajúc sa aj na zákon, musí byť vždy a za každých okolností o ne postarané bez toho, aby museli pohnúť prstom. Veď predsa všetko rodičia vybavili a urobili za ne. Ak takéto deti následne požiadajú o láskavosť rodičia alebo iní príbuzní, môže sa pritom jednať len o banálnu maličkosť, vždy sa odvolajú na nemoc. Chýba im hlavný znak života – pohyb.
Človek bez vôle sa nesnaží ani premýšľať, chodí po svete kým ho nohy nosia a žije s cudzej milosti. V lepšom prípade obviňuje zo svojho nešťastia iných ľudí, čím ešte viac ničí nielen svoje telo ale aj ducha. Výsledkom pôsobenia falošného „dobra“ vo výchove je „zlé“, úplné uhasínanie, nemohúcnosť, zničenie. Potom sa my, rodičia nemôžeme čudovať únikom detí k drogám, v ktorých nachádzajú blaženosť, útek zo smútku. Podľa akého vzorca sa v takomto neblahom prípade chováme?
Podľa naučeného, povrchného – naše dieťa je predsa to najlepšie na svete, len sa dostalo do zlej partie, čiže hľadáme vinníkov mimo nás, len aby sme nepočuli kričať pravdu svojho svedomia! Ak sme potomka v rannom detstve zasypávali drahými hračkami namiesto lásky, potom sa o pár rokov neskôr skutočne nemôžeme čudovať, že nám rozpredáva veci z bytu na zaobstaranie si drog. Zdravo vychované dieťa ak chce lietať, kúpi si letenku na boeing, alebo sa zapíše do krúžku parašutistov, zaplatí si bunge-jamping….
Človeku je vlastné vyjadrovať hnev v myšlienkach, dokonca smerovať ho aj na toho najdrahšieho a bezbranného človeka, kojencov nevynímajúc, pokiaľ prekáža pri získaní niečoho momentálne nevyhnutného, napríklad i chvíľky odpočinku. Nikoho z nás po takejto myšlienke absolútne nenapadne, že práve ona mohla byť príčinou nešťastia. Typickým ochorením tzv. nulového stavu je roztrúsená skleróza.
Toto ochorenie je typické pre ľudí, ktorí nad sebou mávli rukou. Vzniká ako odpoveď na hlboký a utajovaný smútok, pocit nezmyselnosti. Mnohoročné fyzické napätie za účelom dosiahnutia čohosi veľmi cenného, ničí zmysel života. Choroba môže postihnúť workholikov, ktorí nešetria ani seba ani iných, stávajú sa horšími, keď sa ich plány neuskutočnia. Ochorejú športovci bytostne oddaní športu a tréningom, a očakávaná odmena v podobe úspechu prekĺzne pomedzi prsty.
Skleróza multiplex – ťažká a medicínou nevyliečiteľná choroba vzniká kvôli zlosti a trpkosti porážky, keď človek nedostane to, o čo sa usiloval. Dokiaľ sa u takto chorého človeka neobjaví prianie pomôcť si sám sebe, prianie zmeniť spôsob svojho myslenia, nemôže sa uzdraviť. Čím dlhšie je odhodlaný so smiechom sa stavať k životu a tak skrývať svoju zlobu na nespravodlivosť života, tým beznádejnejší je rozpad jeho svalov.
Tým, ktorí chcú sami niečo urobiť, je možné pomôcť. Rozpad svalových tkanív postihuje napríklad aj deti, ktoré mali príliš bojovnú matku. Bojovná zloba matky, jej priania predbehnúť iných (aj tým, že neustále postrkuje dieťa násilne dopredu, aby bolo šikovnejšie, slávnejšie ako ostatné deti trebárs od susedov) potlačuje rodinu a má zhubný vplyv na svalstvo dieťaťa. Táto matka bude určite hľadať vinníka na adrese nevesty, či zaťa.
Zloba ako skutočná podstata, ktorá sklerózu vyvolala sa obracia smerom von keď od chorých požadujeme vlastné úsilie. Stále duševné alebo fyzické prepínanie doma, v škole, v práci, proti ktorému človek nesmie protestovať ho zároveň núti mlčky v sebe zhromažďovať zlobu. Keď ochorel, je od námahy oslobodený. Sedí v ňom podvedomý strach z uzdravenia a strach vyliať si duševnú bolesť. Človek sa snažil dokázať svoju cenu, no nikto jeho úsilie neocenil. Nemoc často k človeku chodí preto, aby nenarobil ešte väčšie chyby.
Všetky choroby majú počiatok v rodine. Láska dieťaťa k rodičom býva občas tak obrovská, že im nevypovie ani jednu výčitku. A ak povie, tak podľa zásady – iné v mysli a iné na jazyku. Nejde o nič výnimočné, dieťa len kopíruje správanie rodičov. V dnešnej dobe takéto chovanie považujeme za zdvorilosť. Dobre sa tváriť pri nečestnej hre, len aby to nevyzeralo nezdvorilo, zvyk klamať s úctivým úsmevom na perách. Len aby sme urobili dobrý dojem. Moc peňazí a lesk slávy je to, čo ľudí deformuje.
Chceme mať deformované deti?
Rozmaznanosť je vlastná deťom, ktorých matka sa bojí, aby sa s dieťaťom niečo nestalo, pretože má silný pocit viny. Ten môže byť skrytý dovtedy, kým nepríde prvá skúška. Napríklad učiteľka pokarhá dieťa za nevhodné chovanie a z drobného napomenutia môže v rozmaznanom dieťati vzplanúť túžba po pomste a dieťa začne terorizovať školu, rodinu a neskôr spoločnosť.
U dievčat je pomstychtivosť často vyjadrovaná snahou ponížiť iných a býva dlhodobejšia. Chlapci zvyčajne používajú päste, ich zloba tíchne, keď druhému začne tiecť krv z nosa. Čím je dieťa bystrejšie (čím lepšie má známky v škole) tým viac sa považuje za lepšie, než sú druhí. Čím viac privilégií s pribúdajúcim vekom dostáva, tým ťažšie je uvoľniť agresivitu takéhoto dieťaťa.
Dieťa, ktoré chce mať veľmi dobrý život, sa stáva náročným. Ak niečo nedostane, urazí sa. Pre neho sa tento fakt rovná tomu, že sa o neho nestarajú, nemajú ho radi. Berie si príklad z lepšie materiálne zabezpečených vrstovníkov, duševné hodnoty sú mu ľahostajné. Rodičmi vychvaľované geniálne dieťa sa stáva bifľošom, ktorý stráca schopnosť logicky myslieť , pretože si musí známkami vysluhovať lásku a materiálne statky. V živote je logické myslenie základom úspechu, tu nepomáha citovanie múdrostí z kníh, múdrosť je potrebné používať v praxi.
Príliš náročnému dieťaťu sa postupne začne otupovať rozum, rozčarovanie sa dostáva do ega. V dôsledku toho sa z mnohých dievčat stávajú zlatokopky, ktoré nielen snívajú ale aj všetko urobia preto aby získali bohatého, chytrého, krásneho, vysoko postaveného a úspešného muža. Chlapci hľadajú obdobnú ženu a ak sú neúspešní, začnú umlčovať duševnú bolesť cigaretami, alkoholom, drogami a ďalšími mužskými hrdinstvami až k trestným činom.
Alebo sa ospravedlňujú nemocou, ktorá vyžaduje dlhodobé užívanie anditepresív a iných psychoterapeutických prostriedkov, čo je tiež istý druh narkománie. Pomerne častou kombináciou je aj to, že matka môže byť alkoholička a dieťa prežíva vďaka trankvilizérom, alebo naopak. V každom prípade je neurastenik ten, kto prstom ukazuje na alkoholika.Obaja by totiž stratili hlavu zo strachu a zloby, že nič nie je tak, ako by chceli.
Ale aj tzv. usporiadaní rodičia, ktorí sa z prehnanej delikátnosti snažia nespôsobovať dieťaťu bolesť, môžu jedného dňa zistiť, že vychovali dieťa, ktoré sa stráni života, je rozmarné a náročné. Nevštepili mu úprimnosť, čestnosť a umenie počítať s názormi ostatných. Pravda je, že v ňom pozorovali, neúprimnosť, mazanosť, chamtivosť a tajnostkárstvo, no dúfali, že to prejde.
Takíto rodičia sa báli otvoriť pusu aby dieťa odsúdili, pretože cítia strach (vedomý alebo podvedomý) že im ako odpoveď dieťa chrstne do tváre ich vlastné nedostatky. Poukázanie na vlastné nedostatky môže vyvolať ničivé dôsledky, preto je lepšie podľa ich názoru, žiť v slepote. Skúška vlastných síl je ponímaná ako niečo staromódne.
U ľudí, ktorí sa za každú cenu snažia dosiahnuť veľmi dobrého je strach „nemajú ma radi, moju lásku nikto nepotrebuje“ silnejší ako u tých, ktorí sú skromnejší. V mene dobrého cieľa dobrý človek odsudzuje do vyhnanstva prírodu, zvieratá i sám seba. A človeka so zlými úmyslami i naďalej vidí v iných ľuďoch, v sebe nie. Keď sa rodičia dívajú na nevydarený život dieťaťa, ochorejú, a že toho sami boli príčinou, to vôbec netušia.
Veď oni predsa vychovali svoje deti s veľkou láskou. Dieťa vyťahuje na svetlo utajované chyby svojich rodičov. My predsa veríme len tomu, čo vidíme. Ten, kto sa naučil priznávať si svoju skrytú negativitu, ten sa určite nesnaží vyzerať len ako dobrák. Nesnažme sa byť dobrými, snažme sa byť ľudskými a v tomto duchu vychovávajme aj svoje deti.