Možno sa milí čitatelia pozastavíte nad tým, čo hľadajú nehody na stránkach mojej stránky. Zvykli sme rozoberať duchovné príčiny chorôb a usudzujete, že nehody sú čosi úplne iné, predsa prichádzajú z vonka a ťažko si za ne dávať vinu. Opak je pravdou.
Táto argumentácia len znovu poukazuje na naše nepresné a zmätené myslenie. Zodpovednosť však preberáme za všetko, čo nás v živote stretá. Nehľadajme možnosti obhajovania svojej viny a nehľadajme dôvody mimo nás. A to aj v takom prípade, keď nám opitý vodič nedal prednosť v jazde a zastavilo ho práve vaše auto. Zvykneme v ňom vidieť racionálnu príčinu, inú nehľadáme. Prečo? Prečo sme boli v istom čase na konkrétnom mieste a nie na inom?
Zákon rezonancie hovorí, že jednoducho nemôžeme prísť do kontaktu s tým, s čím nechceme mať nič spoločné. Funkčné súvislosti však vyžadujú hmotného nositeľa aby sa mohli prejaviť na telesnej rovine.
Ak máme namaľovať obraz, potrebujeme plátno, farby a štetec, tie určite nie sú príčinou, len matériou, s pomocou ktorej stvárňujeme vnútorný obraz. Nemôžeme naivne tvrdiť, že posolstvo obrazu sa nedá vyložiť a že sa môžeme baviť len o plátne, farbách a štetci.
Vyhľadávajme svoje nehody úprimne tak, ako hľadáme príčinu svojej choroby a nezatvárajme oči pred žiadnou príčinou. Predsa sme zodpovední za všetko, čo nás v živote stretáva. Platí to bez výnimky. Ak ktokoľvek trpí, trpí len sám pod sebou, každý je zároveň páchateľom i obeťou. Ak tento základný princíp odmietame pochopiť, ťažko dôjde k uzdraveniu.
Náchylnosť k nehodám u istých ľudí existuje a je štatisticky dokázané, že človek, ktorý už nejakú nehodu v minulosti utrpel, s veľkou pravdepodobnosťou ju znova postretne omnoho skôr ako ten, ktorý sa nikdy nestal obeťou nehody. Pokiaľ samozrejme nešťastník nezačne pátrať po skutočných príčinách v sebe a nezmení nesprávne myslenie, konanie, ktoré ho zastavuje v naštartovanej riskantnej ceste. Inými slovami – väčšina nehôd je nevedome motivovaná. Aj keď napr. žiadne nehody nepriťahujeme, má pre každého z nás nehoda ako taká významnú výpovednú hodnotu, skúsme sa spolu naučiť, ako ju vytušiť.
Nehoda okamžite spochybňuje naučené jednanie a začatú cestu. Kam viedla naša cesta? Mali by sme vidieť celý priebeh nehody ako divák v kine na plátne a pokúsiť sa porozumieť scenáru. Nehoda je karikatúrou vlastnej problematiky, bohužiaľ rovnako trefnou a bolestnou akou každá karikatúra je.
Dopravné nehody
Ich všeobecné vysvetlenie je ťažké, no pokiaľ máme konkrétne informácie aj vysvetlenie bude presné. Preto vždy dobre počúvajme, čo sa stalo. Dvojznačnosť vypovedá o mnohom. Bohužiaľ mnohým z nás chýba citlivé ucho, pozrime sa preto na bežný slovník súvisiaci s nehodami: Vbehnúť niekomu do cesty, byť vyhodený z koľají, pribrzdiť, zraziť sa s niekým. Niekto šliapne tak silno na plyn, že nestihne zabrzdiť a nielenže sa vozidlu idúcemu pred ním prilepí na zadok, ale dokonca ho nabúra. Vodič sa musí podriadiť dopravným predpisom ale skúsme to tento krát s citom jazykovedca.
Klasická otázka pri dopravnej nehode: Ako sa to stalo?
Obligátna odpoveď: Nestihol som včas zabrzdiť. Tu by sme mali ísť hlbšie a vnímať, že účastník dopravnej nehody zrejme i v živote všetko urýchľuje tak, že tým sám seba ohrozuje. Nehodu by mal v každom prípade prijať ako výzvu, aby svoje kvaltové životné tempo preskúmal a včas ho znížil.
Ďalší príklad odpovede: Proste som ho nevidel – poukazuje na to, že konkrétny vinník vo svojom živote mnoho dôležitého prehliada.
Ak sa končí na ceste pokus niekoho predbehnúť malérom, mal by sa ponáhľajúci zamyslieť nad svojimi predbiehajúcimi manévrami. Kto zaspí za volantom, nech čo najrýchlejšie precitne aj v živote, aby nebol neskôr prebudený ešte nepríjemnejšie. Tí, ktorí ostanú v noci niekde trčať, zdržujú s najväčšou pravdepodobnosťou aj vo dne záležitosti nočnej stránky ich duše.
Jeden križuje cestu druhému, druhý búra zátarasy, tretí musí vytiahnuť svoju káru z blata, či priekopy. Niekto na chvíľu stratí hlavu, iný vojde do nesprávneho smeru, alebo prehliadne stopku. Dopravné nehody často vedú k intenzívnemu kontaktu s iným človekom, toto kontaktovanie sa je však príliš agresívne.
Priebeh konkrétnej nehody pochopíme najlepšie na príklade
Všetci jej účastníci sa nachádzali v situácii, kedy chceli priamočiaro pokračovať v smere svojej životnej cesty a poukazuje na to ich snaha ísť danou ulicou priamo. Rovná cesta je životnou normou, ktorú sledovali zo zvyku, naučene. Skutočnosť, že ich priamočiara jazda bola prerušená poukazuje, že jedno auto nedalo prednosť druhému.
S križovatkami sa však nestretávame len na dopravných komunikáciách ale aj v živote. Každý smer, každá norma sa samé od seba časom prežijú a vznikne potreba zmeny. Ľudia svoje normy obhajujú tvrdením, že sa im v minulosti osvedčili. To však nie je správny argument. Malé dieťa vykonáva svoje potreby do plienok, no dieťa, ktoré sa napr. pomočuje i v šiestich rokoch niečo nie je v poriadku.
Zaregistrovať však v správny čas nutnosť zmeny patrí k ťažkostiam nášho života. Vinníci nehody práve toto nezvládli, snažili sa pokračovať v osvedčenej ceste a zabudli, že je potrebné podriadiť sa novej norme, ktorá im prikazuje napr. dať prednosť autu, prichádzajúcemu sprava. Impulz potrebný k zmene je tu stále, ale my si ho neuvedomujeme. Chýba nám predovšetkým odvaha priznať si, že naša cesta nie je správna a je potrebné ju opustiť.
Zmeny vyvolávajú obavy a strach. Chceli by sme, no nedokážeme to. U niekoho to môže byť partnerstvo, ktoré sa prežilo, u iného povolanie, či svetový názor. Spoločné je to, že potlačujeme prianie vybočiť z vyjazdených koľají a oslobodiť sa. Neprežité prianie túži byť zrealizované, no naše vedomie to prežíva ako čosi, čo prichádza z vonku. Sme vyhodení zo svojej dráhy – v našom príklade dopravnou nehodou.
Kto je úprimný voči sebe samému, v konečnom dôsledku priznáva nespokojnosť so sebou samým, odvaha však absentovala. Stáva sa nám len to, čo sami chceme. Neúmyselné riešenia môžu byť úspešné, no neriešia problém v celom rozsahu, predstavujú len materiálnu stránku problému, impulz, informáciu, no celkové riešenie musí byť výsledkom uvedomelého kroku.
Autonehoda je tiež vyslobodením z doterajšej cesty, ale je aj súčasne novou neslobodou, – uväznením v aute. Nová, netušená situácia je výrazom neúmyselného deja a zároveň varovaním, že opustenie starej cesty nemusí viesť k vytúženej slobode. Volanie zranených a uväznených o pomoc je mnohokrát prekrývane revúcou hudbou v prevrátenom aute.
Hlučná hudba prehlušovala vnútorné hlasy volajúce o pomoc, túžiace byť v núdzi vyslyšané. Nadvedomie sa odvracia, nechce nič počuť a konflikt duše túžiacej po slobode ostáva uzatvorený v nevedomí. Problém sa sám oslobodiť nemôže, musí počkať, až ho vonkajšie udalosti vynesú na svetlo. Autonehoda je presne tou vonkajšou udalosťou, ktorá otvára problémom cestu z nevedomia a dovoľuje im jasné vyjadrenie. To duša volala o pomoc.
Domáce a pracovné nehody
Podobne ako u dopravných nehôd sú pomerne bežné úrazy v domácnosti ale i v práci doslova nevyčerpateľné a preto sa pokúsime preskúmať ich symboliku podľa jednotlivých prípadov.
Aj tu si budeme všímať ich výstižné ale predovšetkým bežné vyjadrenie jednotlivých nespracovaných psychických procesov človeka. Ako prvý uvediem proces ohňa a popálenín – spáliť si prsty, zahrávať si s ohňom, spáliť si šancu, dať za niekoho ruku do ohňa. Určite si mnohí z nás doteraz možno neuvedomili, ako sa vo svojich slovách tasajú práve vyššie spomenutými slovnými zvratmi.
Oheň v tomto prípade má význam nebezpečenstva. Spáleniny naznačujú, že nebezpečenstvo bolo podcenené alebo nespozorované. Nevšimli sme si o akú horúcu tému ide. Spáleniny nás varujú, že si zahrávame s nebezpečenstvom, v tomto prípade doslova s ohňom. Podrobný význam ohňa však siaha oveľa hlbšie – k tematike lásky a sexuality. Hovoríme o horúcej láske, ale aj o tom, že sa nám zapaľujú lýtka, čiže sme k niekomu láskou doslova vzplanuli. Symbolika ohňa sa prenáša do rôznych oblastí, takže nás neprekvapí mládežník, ktorý na svojom pekáči (motorke) okolo nás preletí ako ohnivá čiara.
Popáleniny postihujú najprv kožu, ktorá predstavuje hranice človeka. Narušenie hranice vždy spochybňuje naše Ja. Ním sa ohraničujeme a bránime láske. Ak máme milovať, musíme mať hranice svojho Ja otvorené, musíme vzplanúť a horieť láskou a spáliť všetky hranice. Tomu, kto na to nie je pripravený sa môže stať, že namiesto vnútorného ohňa spáli jeho vlastné hranice, teda kožu, nejaký vonkajší oheň a tak ho vlastne donúti byť otvoreným a zraniteľným.
Podobnú symboliku objavujeme takmer aj u všetkých ostatných úrazov, ktoré najskôr postihujú našu vonkajšiu hranicu, teda kožu. Hovoríme dokonca o psychickom úraze alebo o tom, že niekoho naša poznámka urazila. Nemusíme však urážať a zraňovať len iných, môžeme rezať sami do vlastného mäsa, doslova a do písmena.
Je tu aj symbolika pádu a potkýnania sa. Niekto sa na schodoch len potkne, iný sa z nich zrúti. Ak pri tom utrpí otras mozgu, je otrasený a spochybnený i jeho celý myšlienkový systém. Každý pokus sedieť rovno mu spôsobuje bolesť hlavy, ktorému ak sa chce brániť, musí si ľahnúť. Človek sám od seba zbavuje hlavu jej dominantnej úlohy a na vlastnom tele pociťuje, ako myslenie bolí. Predovšetkým to jalové a nikam nevedúce.
Zlomeniny
Kosti sa lámu výlučne v prípadoch extrémneho pohybu (pri športe, pri jazde na bicykli, motorke, autom a pod.) vonkajším mechanickým poškodením. Zlomenina ako taká vedie ihneď k následnému vynútenému pokoju – v posteli so sadrou k zlomu v doterajších aktivitách a v spôsoboch pohybu. Z vynúteného pokoja a pasivity môže vyklíčiť nová orientácia. Zlomenina ukazuje, že bol nepovšimnutý koniec určitej vývojovej etapy, že telo samotné muselo zlomiť odpor starého a prelomiť cestu novému smeru. Bola prerušená doterajšia cesta vyznačujúca sa vysokou aktivitou a pohyblivosťou.
Postihnutý jedinec pohyb a nasadenie preháňal, prepínal sa a preťažoval. Zaťaženie sa hromadilo tak dlho, až kým nepovolil najslabší článok. Tu možno odbočím, aby ste sa milí čitatelia nevyľakali a nevytrhli si niektoré vety z kontextu. Sama pomerne dlhodobo veľa pracujem. Ak to prerátam na hodiny, dopočítam sa k číslu 17 hod. (niekedy i viac) denne, vrátane víkendov. Úrazy a zlomeniny sa mi našťastie vyhýbajú. Prečo? Všetky svoje práce robím oddane a s láskou.
Kosti reprezentujú v tele človeka princíp pevnosti, stálosti daných noriem, ale i ustrnutia (zvápenatenie). Ak v kostiach prevažuje princíp strnulosti (vápno), kosť sa stane trieštivou a nemôže zodpovedne plniť svoju funkciu. Podobne sa chovajú i normy jednania – zaisťujú síce stabilitu, ale nemali by príliš usrtnúť. Zlomenina upozorňuje vo fyzickej rovine, že človek nerozpoznal včas príliš silné stuhnutie noriem v psychickom systéme. Bol príliš stuhnutý, strnulý a nepoddajný.
S pribúdajúcim vekom stále viac lipneme na svojich zásadách, čím strácame psychickú prispôsobivosť. Priamou úmerou začína pribúdať vápnik v kostiach a rastie nebezpečenstvo zlomenín. Napr. malé dieťa nemá žiadne hodnoty a normy vedúce k strnulosti a hoci sú jeho kostičky mäkké, zlomeninám statočne odolávajú. Ak sa stane človek príliš neohybným, jeho telo začne korigovať túto jednostrannosť tým, že sa láme chrbtica. Ak tomuto nepríjemnému a totálne obmedzujúcemu výsledku chceme predísť, musíme sa dobrovoľne zohnúť.
Spracované podľa T.Dethlefsena a R.Dahlkeho