Opakovane sa vyskytujúce momentálne impulzy, príležitostné slabosti, prechodné rozmary a túžby sa môžu premeniť vo zvyk, ktorý je niekedy ťažké kontrolovať či odstrániť. Tento zvyk neskôr prerastá v automatické chovanie o ktorom vôbec nepremýšľame.
Z opakovaného uspokojovania potrieb sa vytvára zvyk, ktorého naučené chovanie môže viesť až k poruche. Aj naše stravovacie návyky a túžba po určitých typoch jedla o nás mnohé vypovedá.
Sladké jedlá
Ak nie sme schopní ovládnuť sa v prípade čokolády tak, že by sme ju nezjedli celú, ak v čaji alebo káve musíme mať tri lyžičky cukru, alebo pokiaľ záhadne ubúda z cukríkov či škatule od sušienok, musíme si pripustiť, že sme na sladkostiach doslova závislí. Keď do seba napcháme sladký čokoládový koláč, život je samozrejme hneď krajší a príjemnejší.
Deťom často dávame sladkosti ako náhradu za lásku, ktorú tak nekonečne potrebujú. Ide o rýchly spôsob ako udržať v domácnosti pokoj a ticho. Dieťa sa následne naučí nahrádzať svoju vnútornú túžbu po láskavosti a láske vonkajšou túžbou po sladkostiach. Stačí aby matka alebo otec mali inú, pre nich dôležitú prácu a dieťa sa práve vtedy dožaduje ich pozornosti. Tabuľka čokolády je okamžitým riešením. Každý rodič, ktorý čo i len raz takto ustúpil svojmu dieťaťu musí vedieť, že tým odštartoval v jeho mysli určitý vzorec chovania, ktorý je ale maximálne nevhodný.
Nedostatok lásky a vhodnej výživy vedie k zakoreneniu silného hnevu a ten sa neskôr prejaví v pokazených zuboch. Chutí nám to, čo nám zároveň aj škodí. Zuby tiež predstavujú ráznosť a agresivitu a tvoria určité hranice tela. Ak zatvoríme ústa a teda aj zatneme zuby, nič do nás nemôže preniknúť. Skazené zuby vypovedajú o potlačenej agresivite a rozhodnutí nechať sa potlačovať, čo v konečnom dôsledku vedie k narušeniu hraníc. Zuby rozožraté kazmi prinášajú bolesť a nepohodlie. Z medicínskeho hľadiska sa diery v zuboch vyplnia plombou a v tomto prípade ide o nepreniknuteľnú látku. V prípade vytrhnutia pokazeného zubu ide o odstránenie toho, čo nás emocionálne zožieralo a následne umelým zubom vytvoriť ďalšiu nepreniknuteľnú hranicu.
Východné učenia hovoria o cukre a mlieku ako o výžive v materstve. V dojčenskom veku prijímame mlieko z pŕs svojej matky a v tele sa nám rozlieva láska s vrúcnosťou. Ak nám v detstve nie je dopriata adekvátna výživa, pátrame po tom ako zaplniť túto prázdnotu sladkosťami rôzneho druhu. Zároveň sa veľmi rýchlo dostávame do bludného kruhu. Lačnosť po sladkostiach a sladkých jedlách vytvára nadbytok slín a samozrejme nadváhu, vďaka čomu si potom pripadáme nehodní lásky a neschopní lásku nájsť. Svoju bolesť prebíjame znova sladkosťami. Výraz „miláčik“ zahŕňa v sebe spojenie sladkostí a potreby lásky. Keď sme zamilovaní, určite sme vo vzťahu k niekomu sladkí vo význame srdca. Ak túžime po pozornosti, zvykneme mať sladké reči.
V prípade nadbytočného konzumovania sladkých jedál je potrebné zamyslieť sa nad svojim detstvom a tým, či bola naša matka vždy s nami, či už z hľadiska emocionálneho, alebo fyzického. Nemali sme viac súrodencov, ktorí tiež bojovali o jej priazeň a lásku? Možno, že naša matka sama trpela nedostatkom lásky a nebola nám schopná poskytnúť to, čo sama nemala. Z tohto bludného kruhu sa dá vyjsť. Stačí začať tým, že budeme mať radi najskôr sami seba, len tak vieme mať radi aj iných ľudí. Opačne to bohužiaľ nefunguje.
Slané jedlá
Milujete hranolky, chipsy a slané krekry? Solíte jedlo napriek tomu, že ste ho neochutnali? Nadmerné konzumovanie soli v jedlách a slaných pochutím je spájané s dychtivosťou a nutkavou túžbou, či potrebou vstrebať väčšie množstvo ohnivej energie, vzťahujúcej sa k duševnej aktivite. Vysoký príjem soli je vyžadovaný v čase, keď máme potrebu zaoberať sa intelektuálnymi záležitosťami, alebo niečím, čo vyžaduje naše myslenie. V spoločnosti v ktorej žijeme dominujú mužské hodnoty s väčším dôrazom na myslenie, než na pocity.
Soľ sa používa aj ako konzervačný prostriedok, ale aj k očiste. Má schopnosť ničiť baktérie. Nadmerné solenie teda môže byť podvedomým signálom, že sa chceme očistiť od závislostí, alebo od šablón myslenia, aby sme sa dostali do rovnováhy. Naša krv má tiež slanú chuť. Niektoré náboženstvá vo svojich rituáloch používajú soľ a nie krv. Ak o niekom či niečom povieme, že je „soľou zeme“, vyjadríme tým, že si ho ceníme. Dokonca v istých časoch bola soľ viac vzácnejšia, než zlato.
Korenisté jedlá
Korenie je tiež považované za ohnivú prísadu. Čo je korením nášho života? Je v nás neustála potreba okoreniť si život? Prečo chceme pociťovať oheň? Tieto slovné spojenia používame k vyjadreniu podvedomej túžby, aby náš život bol vzrušujúcejším a zmyselnejším. Sme unavení korektnosťou a rutinou. Pridanie korenia do jedla jasne hovorí o potrebe nadšenia a vzrušenia. Ohnivé jedlá však môžu byť ťažko stráviteľné a človek po nich zákonite prahne po vode, aby ňou ochladil aspoň svoje vnútro.
Nedráždivé jedlá
Ľudia, ktorí odstránili zo svojej kuchyne zmyselné korenie, smotanu, aromatické bylinky sa obávajú prijatia rozmanitosti a nových zážitkov. Nemajú záujem si do svojho života pridávať ani farbu ani vôňu. Nedráždivé jedlá sú nevýrazné, mdlé. Nedráždivú diétu si vyžadujú rôzne diagnózy, no najviac artritída a dna, aby sa znížilo prekyslenie organizmu. Tieto choroby charakterizuje strnulosť, sklon k manipulácii a perfekcionizmus.
Preto ľudia s týmito diagnózami len veľmi problematicky strávia to, čo prežili a pokrmy, ktoré nekorešpondujú s ich presvedčením, ako by mali veci vyzerať. K tráveniu potrebujú umiernenosť a žiadne korenie, ktoré by ich mohlo ohroziť. Nie sú schopní tolerovať dobrodružstvo a rozmanitosť. Ak nedopatrením zjedia korenené jedlo, ich telá sa rozpália a začnú bolieť. Istý čas po návrate z nemocnice je vhodné dodržať nedráždivú diétu aj pacientom s inými diagnózami, ale len preto, aby mali priestor na prekonanie a strávenie nových podnetov.
Fajčenie
Aj keď fajčenie je považované skôr za závislosť ako za zlozvyk, je možné ho klasifikovať oboma spôsobmi. Dýchanie sa vzťahuje ku konceptu duality a tá sa týka aspektov ako komunikácia, zaradenie sa do spoločnosti, duchovný rozvoj alebo úpadok, uvoľnenie, napätie a stres, vyjadrovanie či potlačovanie emócií, závislosť a sloboda. Fajčenie je jednoznačným pokusom o vyváženie týchto oblastí v našom vnútri. Pri fajčení vťahujeme do seba hlboké, uvoľňujúce obláčiky nikotínu. S túžbou po ňom sa však znova dostávame do stresu. Decht s cigariet nám zapĺňa pľúca a redukuje oblasť nášho spojenia s vonkajším svetom. Tým vyjadrujeme svoj strach zo spojenia sa z realitou a zároveň vytvárame jedovatú bariéru k zabráneniu kontaktu s ňou.
Fajčíme, aby sme unikli realite svojich životov, fajčíme vtedy keď túžime po slobode ale zároveň sa cítime obmedzovaní v komunikácii s ostatnými, s ktorými chceme mať blízky vzťah, no zároveň sa toho bojíme. Fajčíme prevažne vtedy, ked sme príliš zavalení zodpovednou prácou a fajčiarska pauza sa stáva pre nás jediným únikom. Keď sme v strese a chceme sa zbaviť problémov, keď chceme vyjadriť svoje skutočné pocity, no zároveň sa ich obávame, alebo keď túžime po duchovnom spojení, ale máme strach z disciplíny a z rozhodnutia urobiť nevyhnutný krok.
Fajčenie je vlastne zvyk túžiť, táto túžba, oddanosť predstave, ako by mal život vyzerať a nie aký v skutočnosti je, čo nás ženie za ďalšou cigaretou. Preto je pomerne veľkým problémom skoncovať s fajčením. Okrem fyzickej frustrácie rozhodnutie prestať fajčiť znamená začiatok starostí o to, čo sa skutočne deje okolo nás, namiesto budovania dymových zámkov vo vzduchu, v ktorom sa naše sny tratia spolu s dymom. Príde kríza a abstinujúci fajčiar začne zúfalo túžiť po úniku, ktorý mu ponúkajú cigarety. Fajčenie je často spájané s pitím alkoholu a väčšina alkoholikov fajčí, no zároveň nie každý fajčiar je alkoholik. Ak nemáme rovnováhu medzi svojimi dualitami, pijeme aby sme si zavodnili telo. Potom si musíme zapáliť aby sme ohňom vyrovnali prebytočný element vody.
Fajčenie má vplyv aj na našu sebaúctu, prsty sfarbené do žlta, zapáchajúci dych a škvrny na zuboch sú príčinou našej bezradnosti. Mnohé neúspešné pokusy skoncovať s fajčením užierajú naše sebavedomie možno ešte viac, než u iných zlozvykov, vrátane alkoholu a drog. Oheň je symbolom premeny, cigaretový dym je ale krutým a ironizujúcim gestom, ktoré ukazuje veľkosť závislosti. Hráme si doslova s ohňom a upadáme do nikotínovej pasce. Cesta nikotínu od vdýchnutia k mozgu trvá len 10 sekúnd, no akonáhle k tomu dôjde, uvoľnia sa chemické látky spojené s potešením a so sústredením, zníži sa potreba jedla, ustúpi stres a popudlivosť. Niet sa čo čudovať, že je fajčenie tak populárnou kratochvíľou, a ani to, že vo chvíli, keď pôžitok odznie, siahneme po ďalšej cigarete.
Mnoho fajčiarov začalo s cigaretami v období dospievania, v čase, keď sa cítili sami sebou neistí, neboli proste šťastní. Ľudia v tomto veku majú dojem, že svet skrýva nepoznané bohatstvo a nesmierny potenciál. Hoci je to práve sloboda, po ktorej túžia, je im vnucovaná pokora, aj v podobe pravidelnej školskej dochádzky. Ukrývajú v sebe gejzíry pocitov a nepoznajú cestu na ich vyjadrenie. Sexuálne podnety ich často zapĺňajú pocitmi studu a hanby, sú plní zmätkov a nemajú jedinú príležitosť, ako sa dostať k intimite a uspokojeniu svojich túžob.
V takomto zmätku sa fajčenie stáva spôsobom ako zbrúsiť ostré hrany reality. Ide o šablónu chovania, ktorú si títo ľudia bežne udržujú až do svojho posledného, často sipivého dychu. Človek nemusí začať s fajčením v puberte, je množstvo prípadov, kedy s fajčením začínal neskôr, no vždy to boli ťažké životné situácie, doslova prelomové, nemal vo svojom okolí nikoho, kto by ho bol ochotný počúvať. Práve v takýchto situáciách býva cigareta jediným priateľom, nie však dobrým, pretože tento priateľ neskôr zradí to najvzácnejšie – zdravie.
Chválenkárstvo
Ak máme pocit, že sme okolím podceňovaní, „nafúkneme sa“. Do istej miery je vychvaľovanie sa bežným javom u väčšiny detí. Keď však toto chovanie presiahne únosnú mieru, ide vždy o signál, že sebadôvera dieťaťa klesá. Často sa jedná o istú etapu v ich vývoji. Vtedy nejde o aspekt, ktorý by nás mal hlboko znepokojovať, to je potrebné toto chovanie dieťaťa pozorovať aby sme predišli možným problémom. Ak je chválenkárstvo detí s úsmevom tolerované pred dospelým človekom, aj tak radi utekáme z takýchto situácií.
Ide tu o potrebu dieťaťa s nízkou sebadôverou, nakŕmiť svoje ego. Túžba takéhoto dieťaťa ide ďalej, doslova ich ženie k pokusom vyhrať nad osobou, s ktorou majú priateľsky spolupracovať a preto je výsledkom ich neobľúbenosť. Ak sme totiž plní sami seba, nemôžeme získať hlbší vzťah k inému človeku, nemáme pre neho dostatok miesta v sebe. Hranica medzi chválenkárstvom a klamstvom je veľmi tenká, čo je ďalším dôvodom neobľúbenosti v kolektíve, nedá sa im veriť.
Medziľudské vzťahy, najmä v období dospievania sú založené na dôvere. Preto je veľmi ťažké nadviazať zmysluplný vzťah s klamárom. Ak dieťaťu dovolíme dlhšiu dobu neobmedzene sa vychvaľovať, začne samo veriť svojej zveličenej, hoci pošramotenej verzii pravdy. Keď svojimi rečami ostatných ohromuje, začne sa u neho vytvárať šablóna, ktorá vypovedá: „nie som dosť dobrý taký, aký som, musím teda pridávať vymyslené úspechy a zveličovať svoje skutky, aby som bol v pohode.“
Takéto dieťa a neskôr i dospelý človek, vie byť len zriedkavo šťastné, pretože nedokáže vidieť svoju hodnotu v tom, aká v skutočnosti je. Obvykle žije v strachu, že jeho masku niekto strhne a prepichne tak nafúknutú bublinu jeho výmyslov. Vinou nízkej sebaistoty sa nesprávne ego nekontrolovateľne rozrastá, čo sa môže za určitý čas prejaviť v problémovom chovaní, napríklad emocionálne výbušné prejavy. Potreby ega musia byť naplnené a táto túžba sa stáva riadiacou silou života človeka. Tu sa už jedná o potrebu stelesnenia svojich činov.
Ak sa naše dieťa rado vychvaľuje, je nevyhnutné začať okamžite jemným a vážnym spôsobom podporovať jeho sebaúctu bez toho, že budeme nadsadzovať jeho úspechy. Ak sú napríklad športové úspechy dieťaťa skutočne mizerné, porozmýšľajme o inom druhu športu. Práve ten môže dieťaťu pomôcť cítiť sa prijateľne a v neposlednom rade aj byť úspešným. Tak isto je potrebné zamyslieť sa, či nie sme voči dieťaťu príliš kritickí a či nemáme na neho neúmerne vysoké požiadavky, alebo či ho nenútime do aktivít, ktoré sú v móde, v ktorých sme sami neuspeli a cez dieťa si chceme splniť svoje nezrealizované sny. Úloha rodiča je nesmierne zodpovedná.