Čo o nás hovoria zlozvyky, časť 1.

Opakovane sa vyskytujúce momentálne impulzy, príležitostné slabosti, prechodné rozmary a túžby sa môžu premeniť vo zvyk, ktorý je niekedy ťažké kontrolovať a odstrániť. Tento zvyk neskôr prerastá v automatické chovanie, o ktorom vôbec nepremýšľame.

Z opakovaného uspokojovania potrieb sa vytvára zvyk a toto naučené chovanie môže viesť až v poruchu. Možno klameme, neustále strácame kľúče, hryzieme si nechty, chrápeme, na stretnutie nikdy neprídeme načas, pohrávame sa s vlasmi, pijeme príliš veľa kávy, fajčíme 30 cigariet denne, špárame sa v nose, alebo sa za volantom auta správame úplne bezohľadne. Toto je len zlomok zlozvykov, môžem ich uviesť na stovky. Mnohé z nich nás rozčuľujú, niektoré dokonca škodia nášmu zdraviu ale my sme presvedčení, že krátkodobo uvoľňujú naše napätie. Neustále opakujeme rovnaké a nezmyselné, často škodlivé spôsoby chovania bez toho, aby sme sa pýtali, prečo to robíme.

Dokonca hrozba straty práce, ukončenie vzťahu, poškodenie zdravia či straty rešpektu zo strany ostatných nás dokážu len zriedkakedy presvedčiť, aby sme sa zmenili. Chovanie, ktoré v tomto smere opakujeme, nás poškodzuje po stránke emocionálnej, duševnej, duchovnej a fyzickej. Tí, ktorí si pripúšťajú niektoré zlozvyky sa nemusia cítiť previnilo alebo osamotene. Mnohí budú tvrdiť, že žiadne zlozvyky predsa nemajú. Možno neustále naozaj nemáme žuvačku v puse, netrpíme známymi závislosťami ani sexuálnou deviáciou. Skôr, než si začneme leštiť svoju svätožiaru, opýtajme sa svojho partnera, priateľov, blízkych alebo kolegov, aké máme návyky. Možno sa dočkáme veľkého prekvapenia.

Možno žijeme vo vlastnom nevedomí, že hovoríme príliš nahlas, škrabeme sa v rozkroku keď rozmýšľame, že často popoťahujeme nosom, pohrávame sa s perom v ruke, čmárame obrazce na papier, často maškrtíme čokoládu, zmrzlinu a podobne. Prečo je navyknuté chovanie pre nás tak dôležité, aký má dôvod? Prepojenie duše a tela pre nás začne byť pochopiteľnejšie ak vezmeme na vedomie, že musí existovať vzťah medzi tým, čo robíme fyzicky a čo pociťujeme emocionálne.

Naše emócie môžeme prirovnať ku hojdačke. Ak je táto len v pohybe pri zemi, je perfektne vyvážená. Ak je však rozhojdaná do extrému, jeden jej koniec je príliš vysoko a druhý zas príliš nízko. Záležitosti, ktoré spôsobujú silné emócie, narušujú rovnováhu. Čím je väčšia ťarcha a bremeno týchto záležitostí, tým menšia je pravdepodobnosť, že emocionálna hojdačka ostane pri zemi v rovnováhe. Výkyvy nálady, labilita a trvalo negatívne emócie je vždy stav mimo rovnováhy.

Často sa nám stáva, že ak chceme hojdačku dostať do rovnováhy, akoby naschvál sa vždy objaví človek či udalosť a nám ostáva len skosená perspektíva toho, čo sme chceli – pokoj a rovnováha a vystresovaní sme aj napriek dychovým cvičeniam, joge a nepomáha ani odrapkávanie pozitívnych formuliek. V stave stresu sa potom nevyhnutne vraciame ku všetkým svojim starým zvykom. Potom nahradzujeme zdravé klíčky škodlivým hamburgerom a zapíjame ho kolou, jogu meníme za posedávanie v krčme. Problémom je to, že práve naše chovanie spôsobuje to, čo tlači jednu stranu hojdačky k zemi a nemá zmysel čakať na to, že na jej druhý koniec si sadne správny človek, dobrá práca, či výhra v lote a vyváži nám naše trápenie a stres.

Tento stres nás spaľuje a my zisťujeme, že nemáme dostatok vôle, energie ani túžby zaoberať sa dôležitými problémami, ktoré spôsobujú, že hojdačka sa stále vychyľuje z jednej strany na druhú. Vzdáme to a zatiaľ čo sa utápame vo vlastnej depresii, poskytneme sami sebe útechu nejakým zvoleným návykom. Pozrime sa na jednotlivé návyky, snažme sa im porozumieť. Len tak si vieme pomôcť a priblížiť sa k svojmu úspechu a prospechu, keď budeme rozpoznávať záležitosti, ktoré spôsobujú výkyvy našej duševnej rovnováhy.

Pľuvanie

Keď pľujeme, vykašliavame hlien a celou silou sa ho zbavujeme podobne ako had jedu. Radšej vypľujeme nepríjemnú záležitosť akoby sme sa ju pokúsili stráviť a pochopiť. Vypľuté sliny pripomínajú ohnivú energiu a výraz „hlien“ je odvodený od gréckeho slova „phlegma“ čo znamená zápal a „phlegein“ znamená páliť. Pľujeme to, čo nás duševne páli a spaľuje alebo rozčuľuje. Ľudia, ktorí majú problém so zápalom dutín, vypľúvajú obrovské množstvo hlienu hlavne ráno. Zápal dutím súvisí so zlosťou, rozčúlením na niekoho v blízkom okolí alebo aj na seba samého. Ak sú hlieny žlté alebo zelené, signalizujú jedovatosť či infekčnosť zmienenej situácie.

Obhrýzanie kožtičky v okolí nechtov

Všetko chovanie, ktoré súvisí s hryzením je afektom potlačovanej agresivity. Ak si hryzieme vlastné mäso (kožtičku) znamená to, že nás niečo užiera a túto záležitosť radšej strávime, než by sme ju otvorene vyjadrili. Ak to, čo hryzieme, nie sú nechty, kožtička, vypovedá to o tom, že nemáme v úmysle napadnúť inú osobu a že dovoľujeme určitému problému aby nás ohlodával. Možno nie sme schopní popasovať sa s reálnou záležitosťou a nie sme si istí tým, ako sa s ňou máme vysporiadať. Namiesto toho ustúpime a snažíme sa uvoľniť pocit viny tak, že poškodzujeme sami seba. Keď si spôsobujeme bolesť, dúfame, že uchlácholíme zmienený pocit viny z toho, čo cítime. Čím sme nervóznejší z tejto situácie, tým silnejšie sú pocity viny a tým sa viac zraňujeme, aby sme ich potlačili.

Obhrýzanie nechtov

Je to jeden z najrozšírenejších zlozvykov, bez ohľadu na vek. Hoci je to neestetické a niekedy sú zasiahnuté aj nechtové lôžka, čo spôsobuje pomerne citeľnú bolesť, postihnutá osoba má neustálu potrebu obhrýzať si nechty. Zbaviť sa tohto zlozvyku nie je jednoduché.

V pôvodnom zmysle nám nechty slúžili ako dôležitá zbraň pre útok aj obranu. Ak mačka vystrčí svoje pazúriky, myslí to vážne a ak nechceme byt poškriabaní, musíme sa rýchlo dať na ústup. Nechty majú podobne ako zvieracie pazúry vzťah k agresivite. Pazúry vystrkujeme keď sa chystáme k útoku. Hovoríme o konkrétnych ľuďoch, že sa „vydriapali“ až k vysokej funkcii, čím máme na mysli jeho ráznosť a agresivitu. Hovoríme o žene, čo „zaťala pazúry“ do nič netušiaceho muža alebo, že niekoho „rozdriapeme“, keď túžime po pomste. Alebo, že mu „vyškriabeme oči“ a podobne.

V spoločnosti, v ktorej je agresivita ponímaná ako čosi neakceptovateľné, sa tieto prejavy potlačujú. Nejde len o to, že by sme svojho šéfa najradšej roztrhali na franforce, keď nám odmieta zvýšiť plat ale zložíme všetky svoje zbrane, ktoré by sme inak inštinktívne použili na útok, no nechceme prísť predsa o prácu. Dobrovoľne sa odzbrojíme a skryjeme svoju zlosť dovnútra, kde nás následne a vytrvalo zožiera. Bojíme sa vlastnej prirodzenej reakcie a preto ničíme svoje zbrane a obhrýzame si nechty. Nemusí sa jednať len o pracovné vzťahy, rovnorodé situácie môžeme prežívať aj v partnerskom vzťahu. Spoločnosť nás udržuje v predstave, že náhle výbuchy hnevu nie sú zdravé na vyjadrenie svojho hnevu.

Radšej sa budeme chovať presladene, čo je výsledok potlačovania pocitov, ktoré tvoria protipól zožierania sa. Klesá nám sebavedomie, lebo nie sme schopní poctivo sa prejaviť. Bojíme sa odhaliť svoju pravú tvár aby sme ňou nikoho neobťažovali a tento strach nás zožiera. Keď sa objavia emócie o ktorých si myslíme, že ich nebudeme zvládať, sme vydesení a nervózni. Je tu strach, že nebudeme spoločnosťou akceptovaní. Tu je potrebné urobiť si analýzu toho, kedy sa zvyšuje nutkavá potreba niečo obhrýzať. Kto alebo čo je objektom, ktorý by sme najradšej roztrhali.

Je potrebné sa zamyslieť, prečo sú laky na nechty a rúže na pery prevažne červenej farby. Táto farba je považovaná za ohnivú farbu ale reprezentuje aj zlosť a sexualitu (často používaný výraz „videl som na červeno“ alebo „pôsobilo to na mňa ako červené plátno na býka“ alebo v minulosti zaužívané pomenovanie „štvrť červených lucerien“ ako známe hniezda prostitútok). Ženy pýšiace sa dlhými červenými nechtami túžia po tom, aby boli vnímané ako osudové. Také nechty kričia „nezahrávaj si so mnou, nebojím sa byť agresívnou pri dosahovaní svojho cieľa“. Tieto ženy sú však najčastejšie ohovárané práve takými ženami, ktoré majú strach zo svojho vlastného agresívnejšieho temperamentu a sexuality.

Deti a zvieratá vyjadrujú, čo ich rodičia alebo vlastníci potlačujú. Tie deti, ktoré si obhrýzajú nechty, možno teda demonštrujú svoju potlačenú agresívnu povahu alebo preberajú chovanie rodičov. Rodičia môžu príliš kontrolovať ako sami seba, tak aj svoje potomstvo. Ak sa teda u dieťaťa objavia neakceptovateľné pocity ako napr. agresivita, sexualita či túžba ovládať, jeho napätie narastá a obhrýzanie nechtov toto napätie pomáha uvoľňovať.

V spoločnosti bolo už veľa energie vyplytvanej na boj proti násiliu a deti majú mizernú šancu reagovať na posmešky svojho okolia prirodzene a fyzicky. Hoci by sa radi zapojili do pračky, boja sa reakcie zo strany rodičov a učiteľov, čo ich značne obmedzuje. Nemajú žiadnu možnosť ako sa vyrovnať s hnevom, ktorý cítia, okrem toho, že ho potlačia smerom do svojho vnútra.

Klamstvá zo strany rodičov sú ďalším dôvodom na potlačovanie pocitov u detí. Tieto sú mimoriadne vnímavé pri každom rozhovore rodičov a ak ich počujú hovoriť niečo iné ako to naozaj cítia, odnášajú si do života dojem nezlúčiteľnosti toho, čo počujú a toho, čo inštinktívne cítia. V dôsledku tejto nečestnosti a zmätenosti sa deti následne naučia, že potlačenie pocitov je akceptovateľným alebo očakávaným spôsobom chovania, keď sa hneváme. Namiesto vyjadrenia pocitov si potom obhrýzajú nechty ako svoje vlastné zbrane.

Žuvanie žuvačiek

Vášnivé a dennodenné žuvanie žuvačiek môže signalizovať, že nechceme stráviť a uvoľniť určitú skúsenosť. Radšej okolo nej chodíme ako okolo horúcej kaše. Možno, že nám tento spôsob pomáha zmierňovať svoj strach a že si maškrtením vytvárame vnútornú ilúziu o tom, že je všetko v poriadku. Nakoľko sa cítime neistí, púšťame síce vonkajší svet k sebe ale len do bodu, kedy ho ešte môžeme kontrolovať, preto ho ani nevstrebávame.

Žuvačka je chutná a reklama nás presviedča, že osviežuje dych a ničí baktérie. To, čo je potrebné skutočne osviežiť, sú naše nestrávené, agresívne myšlienky. Nepríjemný dych vychádza z hlbokého, nevyjadreného odporu a hnevu. A zabíjanie baktérií? Znova ide o umŕtvenie spomínaných pocitov. Žuvaním vonných žuvačiek s rôznymi príchuťami chceme zakryť svoje jedovaté emócie a nahradiť ich napríklad sviežosťou mäty.

Tá nás však opúšťa, lebo čerstvosť rýchlo vyprchá a zanecháva nás našim zapáchajúcim myšlienkam. Po žuvačke často siahame, ak chceme vyzerať svieži a oddýchnutí, čím znovu maskujeme svoju neistotu a skutočný pocit. Prečo majú žuvačky najčastejšie chladivú a mätovú príchuť? Hnev totiž súvisí s elementom ohňa. Ak v sebe nosíme nadmerné množstvo ohňa, potrebujeme a chceme sa ochladiť. Čo je pre tento účel vhodnejšie než mäta???

Vŕtanie sa v nose

Ide o bežný zlozvyk, ktorý si pripúšťame len veľmi neradi. Tomuto zlozvyku holduje väčšina z nás a pre niektorých sa takéto chovanie stalo bežnou rutinou a akékoľvek voľné chvíle využijú k tomu aby sa povŕtali v nose.

Nos sa spája s charakterom osobnosti a obvykle predstavuje významný prvok na tvári človeka. Vyčnieva nám z tváre a prezrádza ako sa dokážeme presadiť v živote a či radi pcháme nos do cudzích záležitostí. Nosom dýchame, teda nasávame život, no nos sa môže zablokovať ak nechceme spolupracovať s ostatnými. K upchávaniu nosa dochádza aj keď prechladneme a chceme sa na chvíľku vyhnúť svetu. Niekedy však môžeme pociťovať prekážky v tom ako nás akceptujú a uznávajú iní ľudia.

V takomto prípade sa zvykneme vŕtať v nose, čím si ho nielen čistíme ale aj sa snažíme odstrániť prekážky. Horšie sú na tom tí, ktorí svoje „holuby“ vytiahnuté z nosa aj pojedajú. Prečo sa snažia takíto jedinci všetku tú nečistotu aj z uschnutej nádchy vrátiť do systému a stráviť ju? Evidentne preto, že chcú pohltiť všetko, čo zabraňuje a prekáža tomu, aby ich okolie akceptovalo. Zároveň zjedením „holubov“ získavajú istotu odstránenia prekážok.

Púšťanie vetrov

Väčšina detí (ale aj časť dospelých) radi púšťajú vetry. Ide o spôsob, ako vypustiť paru, vďaka čomu sa cítime lepšie. Každý človek denne vypustí zo svojho tela 1 – 1,5 litra plynov. Ide skôr o univerzálnu telesnú funkciu, než o zlozvyk. Najmä chlapci majú z vypúšťania vetrov mimoriadny pôžitok, vzhľadom k tomu, že ide do určitej miery o akt agresivity.

Ak po nás ostane vo vzduchu nepríjemný zápach, akoby sme si označkovali v momentálnu chvíľu všetko, s čím sme prišli do styku. Z tohto aspektu môžeme hovoriť o túžbe dominovať určitej skupine ľudí, podobne ako si najstatnejší samec v zvieracej svorke označí svoje teritórium, aj náš zápach signalizuje ostatným ľuďom, kto tu velí, respektíve kto po tom silno túži.

Pridaj komentár