Arzenál chovania človeka

Predstavuje použitie gest, mimiky, hlasu a tempa výpovedí, ktoré pôsobia na psychiku človeka a ktoré nie sú závislé na verbálnych a energetických a informačných faktoroch pôsobenia

Pôsobenie chovania a verbálnych konštrukcií

Spôsob života zanecháva na nás stopy či chceme, alebo nie. Géniovia analýzy akým bol Sherlock Holmes aj dnes žijú medzi nami a nie ich je veľa. Dokážu z jediného pohľadu vyčítať, či je človek z mesta alebo z vidieka, či je to rus, Maďar atď. Spôsob života kladie na nás vysoké nároky a to zanecháva stopy v našom podvedomí, ktoré nás ďalej ovplyvňuje. Vstupuje do našich krokov, skutkov, slov a gestikulácie.

Jedným z najsilnejších reflexov je reflex tlupy, v tomto žil človek tisícročia. V živočíšnej ríšu vládla prísna hierarchia a rovnako je tomu i teraz. Hierarchia zaisťovala poriadok a životaschopnosť. Vodca skupiny je najpotrebnejší vo chvíľach nebezpečenstva, jeho chovanie má špecifické rysy. Inštinkty prešli od dávnych dôb veľkými zmenami a zmenili sa na sociálne. Moderný človek rovnako reflexne reaguje na podnety nebezpečenstva. V stredoveku existoval 1 zvláštny druh umenia, učili sa ho králi a vysokopostavené osoby. Spočíval na vyvolaní reakcie absolútnej podriadenosti každého. V našom prípade sa pôsobenie na ľudí zmenilo z cieľa na prostriedok, preto môžeme dosiahnuť skvelé výsledky pri riešení rôznych problémov spojených s pôsobením na ľudí. Inštinkty z dávnych dôb už nie sú aktívne.

Ak nechceme používať energetické formy riadenia, môžeme naprogramovať človeka na príslušnú reakciu. Pri programovaní použijeme vrodené reflexy zaisťujúce vnímanie seba samého ako vodcu.

Úloha vzdialenosti pri komunikácii

Je jeden z najdôležitejších faktorov pri komunikácii. Človek je sociálna bytosť a nezaobíde sa bez istého priestoru okolo seba. So zmenšovaním osobného priestoru rastie podráždenosť. Existuje pojem kritická vzdialenosť, ak sa človek nachádza za jej hranicou, ostatní pristupujú k nemu ako k cudziemu a nepovolanému. V rozsahu kritickej vzdialenosti je človek schopný nadviazať kontakt a dokáže na seba upútať nepatrnú pozornosť. Ak sa vzdialenosť zmenšuje, pozornosť človeka sa plne sústredí na druhého, ak sa k nemu približuje, snaží sa zistiť, čo požaduje. Poznáme aj termín pohodlná vzdialenosť, je u každého človeka iná. Ak sa jeden človek k druhému priblížil na vzdialenosť menšiu ako 50 cm, narušil pohodlnú vzdialenosť. Vzdialenosť okolo 1,5 m je človek stále vo vnútri pohodlnej vzdialenosti.

Pohodlná vzdialenosť

Ak sme s človekom v pohodlnej vzdialenosti, jeho reakcie závisia od toho ako sa voči nemu budeme chovať. Ak sa približujeme, je prirodzené, že nás bude pozorovať, sústredí sa na nás v očakávaní, čo sa stane. Jeho podvedomie rieši v priebehu pár sekúnd či sme nebezpeční. Ak sa pri približovaní usmievame, zaručujeme prvé pozitívne reakcie spoločníka. Ten reaguje príslušným spôsobom na náš neutrálny, nespokojný či horší náš výraz tváre. Negatívne emócie čo vysielame, nemajú pravdepodobne priamy vzťah k nemu. Podvedomie človeka to však nepozná. Cíti, že nevysielame nič dobré a preto sa pripraví na odpor. Ak sa približujeme s nepochybnou agresiou, strachom, dostaneme rovnaké odpovede. To, čo konkrétne vyvoláme závisí na činnosti jeho podvedomia, ktoré rozpozná našu silu. To je ovplyvnené veľkosťou nášho emocionálneho tela. Nebudeme rozoberať malé deti na pieskovisku ani vojenské stratégie, jedno je isté, že ak rozčúlene rozhadzujeme rukami, dávame signál na ústup a ak k tomu vyšleme nepriateľovi istú výzvu ako reflexnú reakciu, ktorá nasleduje za ňou, sa zmení v omnoho silnejší a agresívnejší útok.

Na spôsobe vzďaľovania sa od pohodlnej vzdialenosti závisí reakcia na predošlej komunikácii s nami. Dôležitý je spôsob vzďaľovania sa, úsmev pri odchode znižuje význam predošlého dialógu, podvedomie vníma v tomto prípade úsmev ako prejav podriadenosti.

Príklad: Žena, vedúca oddelenia ho chcela zreorganizovať. Konečne sa jej podarilo stretnutie s riaditeľom, tému prerokovala a na záver sa posťažovala na problémy v súkromí s intonáciou vyžadujúcou pochopenie, pridala svoj zvláštny úsmev, v ktorom bol jasný smútok, tajomstvo a odišla. Bola presvedčená, že bude považovaná za nulu. Nechcela byť len úspešnou šéfkou ale aj zaujímavou a príťažlivou ženou. Posťažovala si, usmiala sa a odišla. Spoliehala na to, že riaditeľ vezme do úvahy jej konštruktívne návrhy. Po týždni jej oznámil, že nevidí dôvod reorganizácie, k rozhodnutiu mal však iný dôvod – zvláštny úsmev ženy.

Čo robiť v podobných situáciách? Ak riešime vážne témy, je nevyhnutné si zachovať vážnosť až do konca, úsmev nie je vôbec potrebný, neusmievajme sa ani zo slušnosti pri odchode a nehľadajme preň ani iný dôvod. Význam prerokovávaného obsahu sa úsmevom znižuje.

Príklad: Komunikujeme so svojim spoločníkom vo vnútri pohodlnej vzdialenosti, nikam neodchádzame. Význam našej výpovede nebude mať pre neho príliš veľký význam (pripomeňme si inštinkt zvieraťa – jeho pozornosť priťahuje to, čo sa pohybuje). Nie je náhodné, že ľudia pri dlhých jednaniach nevydržia sedieť na jednom mieste – vstávajú, prechádzajú sa, ak je to možné aj fajčia. Človek sa podvedome snaží urobiť to, čo na ňom závisí a aby si všetci zapamätali jeho slová. Toto pravidlo je vhodné pre situácie, kedy nám okolnosti bránia vysloviť čosi, s čím nesúhlasíme. Okolnosti nám napovedajú, že nesmieme klamať. Snažíme sa však o to, aby klamstvo nik nepoznal a aby človek, ktorému čosi tvrdíme, na tieto slová zabudol.

Komunikácia mimo pohodlnú vzdialenosť

Z obecného hľadiska platia podobné pravidlá ako vo vnútri pohodlnej vzdialenosti. Rozdiel je v tom, že reakcie človeka na to, čo vidí a počuje nebude tak významná. Ak je niečo ďaleko, nie je to pre mňa dôležité ani nebezpečné, netreba tomu venovať pozornosť. Vzdialenosť je tu vyššia ako 1,5 m. To je obvyklá vzdialenosť, ktorú si udržiavame od cudzích ľudí, podobnú vzdialenosť si udržuje i prednášajúci. Usmievajúci sa učiteľ je obľúbený. Účinnosť kontaktu je vyššia ak sa prednášajúci pohybuje, nebojí sa vstúpiť do pohodlnej vzdialenosti študentov. Približujúci sa objekt púta pozornosť. Po ukončení prednášky platí to isté pravidlo – nemali by sme sa usmievať ak chceme aby prednáška zanechala v účastníkoch odozvy.

Bližšia vzdialenosť

Ak človek druhému naruší bezpečnú vzdialenosť, chovanie spoločníka závisí opäť na našom chovaní. Ak spoločník chce aby sme boli bližšie a nesúhlasíme s tým, jedná sa o negatívny stimul. Pri zamilovaných si tiež ako prvé všímame ich spoločnú vzdialenosť, sú pri sebe veľmi blízko. Ak muž ženu objíma a tá sa od neho náhle odtrhne, je úplne jasné, že došlo k hádke. Pri dôverných vzťahoch majú ľudia k sebe blízko. Toto pravidlo však úplne neplatí pre naše podvedomie. Ak chceme u partnera vyvolať negatívny stimul, prudko sa odtiahneme a dávame mu najavo nespokojnosť i to, aby popremýšľal ako situáciu napraviť. Ak sa rozhovor nesie v agresívnom duchu, odtrhnutie môže vyvolať reakciu závisiacu na vnútornom stave partnera. Ak je nahnevaný a my sa odtrhneme, prebudí sa v ňom inštinkt zúrivého psa a prebudíme v ňom ešte väčšiu agresivitu. Ak človek prežíva strach, pocit podriadenosti, odsunutie či odchod mu prináša úľavu.

Muž prichádza pozvať ženu do tanca, nepatrne sa usmieva. Ak ho žena odmietne, nevzbudil v nej dôveryhodnú reakciu a ak muž zažíva podobné situácie v živote často, mal by sa nad sebou zamyslieť. Rôzne grimasy, urazený výraz atď vyvoláva reflex ústupu, blížiaci sa človek s takýmto výrazom vzbudzuje zákonite negatívne úmysly, čo je pre druhého nečakaná situácia, potom môže po istej dobe (jedná sa i o sekundy) zareagovať agresívne.

Nasmerovanie pohľadu ako faktor komunikácie

Oči sú zrkadlom duše a pohľad sa radí medzi dôležité faktory komunikácie. Oči sú schopné vyjadriť nevysloviteľné myšlienky človeka, sú doplnkom mozgu s nasmerovaným východom do vonkajšieho prostredia. Reagujú na každú našu myšlienku. Pri diskusii s človekom v tmavých okuliaroch sa nikto necíti príjemne.

Ak je vo vedomí človeka agresívny impulz, oči sa privierajú, zreničky zužujú. V istých okamihoch nám človek vysiela prenikavý, či vražedný pohľad. Pri počúvaní láskavých slov sa prirodzene uvoľníme, zorničky očí sa zväčšujú. Podľa pohybu očí sa dá určiť pravdovravnosť, tajnostkárstvo, spomienky na hanbu. Pri nečakanej otázke oči akoby sa šklbli a na okamih pohľad smeruje do strany. Stáva sa to vtedy, ak človek nie je pripravený. Prejav je sprevádzaný nezmyselnými slovami, človek sa zadŕha v reči, nevie, čo má povedať. Reakcia nie je príznakom klamstva, hoci lož tiež zaujíma svoje miesto.

Lož má svoje charakteristické znaky, ktoré človek nemusí zakaždým vyjadriť. Môže si ich spliesť s rozpakmi, chaosom či inými pocitmi. Človek komunikujúci s nami nemusí len klamať, môže nás skúšať rôznymi citovými prejavmi. Môže si naraz na čosi spomenúť, vymyslieť. Okrem toho musí reagovať na naše otázky. Všetky prebiehajúce procesy vo vedomí sa mu odrážajú v očiach. Nenaučíme sa hneď rozoznávať pravdu od lží, existuje však pár pravidiel:

Ak sa súper snaží čosi vymyslieť, jeho oči sa spravidla pohybujú nahor. V okamihu klamstva sú jeho oči čisté, jasné a nepohyblivé. Monotónnym hlasom recituje pripravenú lož a díva sa na nás upreným pohľadom.

Človek, čo sa snaží na čosi spomenúť sa obvykle díva smerom nadol. Ak sa snaží čosi zatajiť, väčšinou sa vyhne odpovedi. Ak si chce čosi vybaviť, zas pozrie dolu a s rovnakým pohľadom povie, čo ho napadlo. Pretože nasmerovanie pohľadu vyvoláva bezpodmienečne reflexné reakcie nášho proťajšku, poznáme jej príčinu, môžeme ju regulovať, môžeme zmeniť pohľad.

Nasmerovanie pohľadu vyjadrí najlepšie vnútorný stav človeka vo vzťahu k spoločníkovi. Ak sa človek cíti slabšie ako ten druhý, nedôverčivo pozerá zdola nahor. Tak sa aj rodičia dívajú na svoje dospievajúce deti, vyčítajú im ich chovanie, zlé známky atď. Naklonená hlava dopredu je strach, úctivosť. Hlava nabok je úslužnosť a podriadenosť. Pohľad je úplne sústredený a scanuje každý pohyb. Tak sa dívajú podriadení na šéfa. Ak sa človek cíti pri sile, má zdvihnutú hlavu, jeho pohľad ide zhora nadol a pri hovore sa nedíva len do očí. Tieto zvláštnosti ostali človeku z dávnej minulosti. Poznáme ľudí, ktorí sú v prítomnosti silných podriadení a naopak. Nie je to lichotivá vlastnosť, hreší ňou množstvo ľudí. Hoci sa nám to nepodarí zmeniť, môžeme toho využiť. Ak sa vodca chová ako slaboch, pričom svoju pozíciu potvrdí príslušným pohľadom, je slabší jedinec opovážlivejší. Tým sa vysvetľuje fakt rozmaznaných detí, ustupovanie rodiča, ktorému deti začnú šľapať po krku. Rodičia deti milujú, slabosť im dávajú najavo a deti to využívajú. Slabší jedinec začne preberať návyky vodcu, skutočný vodca sa bude brániť.

Podvedomie človeka zaznamenáva všetky neverbálne prejavy. Zaujímavé je, že ľudia sa zoznamujú práve na základe neverbálnych prejavov. Cely proces je ovplyvnený reflexami a vedomie zasahuje vtedy ak je potrebné odpovedať na otázku: „prečo som sa začal chovať takto?“ Pravdivá odpoveď: „pretože som silnejší než on a som rád, že to môžem dokázať.“ Toto si človek však nechce pripustiť. Vedomie človeka hľadá rôzne vysvetlenia svojich činov. Každý by sa mal sám zamyslieť nad svojim chovaním, dávne reflexy v nás totiž ostali. Počas komunikácie môžeme použiť rôzne metódy pohľadov a vytvoriť potrebnú situáciu. Nesmieme zabúdať, že pohľad neovplyvňuje naše myšlienky, ktoré sa snažíme dať okoliu, pôsobia nielen na nás ale i na ľudí v okolí.

Použitie metódy nasmerovania pohľadu

Pozrime na rôzne špecifiká:

Som šéf, do kancelárie vošiel podriadený, čo neustále čosi vymýšľa. Je presvedčený o svojich výborných nápadoch, no v skutočnosti je to zbytočné a nepremyslené. V tejto situácii je vhodný pohľad zhora nadol s miernym zaklonením hlavy dozadu. Gestá je potrebné si nacvičiť, inak sa nepredvedieme v pozícii silnejšieho, naháňajúceho strach, ale skôr ako bábka bez hlavy. Nevypláca sa prílišná horlivosť.

Ak je podriadený príliš nesmelý a zo stretnutia má des a máme záujem aby bol odvážnejší a jasnejšie prezentoval svoje myšlienky, vtedy aplikujeme pohľad zdola nahor, tým mu dáme viac sily a rozviažeme jazyk. Podriadení sa na šéfa dívajú väčšinou zdola nahor, vyjadrujú tak svoj vzťah k nemu. V ojedinelých prípadoch ak chceme aby zareagoval negatívne, chceme ho rozčúliť, zdiskreditovať, pozeráme na neho zhora nadol. Tieto typy pohľadov môžeme použiť kdekoľvek – medzi priateľmi, v mhd, v predajni, s drzými ľuďmi ak sa nechovajú k nám zdvorilo.

Sú rôzne situácie a skutočne stačí vedieť aký pohľad kedy použiť. Či sa chceme posilniť, alebo byť zhovievaví, čosi vybaviť, atď. Ak je úradník pre nás potrebný, tak sa na neho pozrieme zdola nahor, vyjadríme dôležitosť situácie a pridáme úsmev. Ak sa ocitneme pod tlakom, ak nám klamú, použijeme pohľad zhora nadol. Ten pohľad vyvolá v človeku pocit že s nami nechce komunikovať. Pri správnom pohľade nás nikto neoklame ani neokradne. Použitím pohľadu zhora nadol ukazujeme svoju silu a silnejší si vždy dokážu podriadiť ostatných.

Gestá a spôsoby ich použitia

Je to ďalší prvok našich predkov, najmä opíc. Gestá používajú aj krotitelia zvierat a pod. Gestikulovanie umožňuje neverbálnou formou dať myšlienku do podvedomia inej bytosti ako človeku, tak zvieraťu. Prečo gestikulujeme často práve rukami? Pohyby rúk v poli zraku nášho spoločníka upútavajú väčšiu pozornosť na to, čo hovoríme. Podvedomie človeka sledujúceho naše gestá sa snaží určiť či to, čo hovoríme je pravda. Gestikulovanie vyjadruje činnosť podvedomia. Ako v očiach, tak v gestách sa odráža podstata i charakter. Cieľom je zoznámiť sa s metódami ich riadenia, pozrieme sa na 3 kategórie – gestá príťažlivosti, odporu a upokojujúce.

Gestá umožňujú neverbálny kontext rozhovoru, aký je účinok? So spoločníkom hovoríme bežne, ale súčasne pracujeme s jeho podvedomím, do jeho pozornosti mu vkladáme rôzne myšlienky týkajúce sa istého problému. Je to veľmi užitočná metóda najmä vtedy, ak chceme človeka presvedčiť o niečom, ale nemôžeme s ním otvorene z istých dôvodov hovoriť.

Gestá príťažlivosti prejavuje človek, ktorý chce k sebe niekoho pozvať, zavolať. Môžeme tak urobiť prstom alebo celou rukou. Možno ich používať aj tak, že sú v rozpore s obsahom hovoru. Urobíme gesto a to sa uloží do podvedomia poslucháča, nie je dôležité čo hovoríme.

Pri geste odporu sa otvára dlaň a obraciame ju na spoločníka a pohybujeme celou rukou smerom k nemu, tiež je to gesto reflexu, môžeme pri ňom posunovať telo dozadu. Ak nás chce niekto udrieť, tiež vystrčíme ruku do pozície obrany. V každom prípade je to gesto odmietnutia, vylúčenia, zábrany. I vo vzťahu v neutrálnom kontexte vzniká dojem, že sme nič neodmietli. Ale ak ostatní súhlasia, toto naše gesto odmietania sa tak či tak vryje do podvedomia súperov, hoci sme predtým tiež súhlasili. Nik nám nemôže nič vyčítať. V každom prípade vyjadríme to, čo cítime a naša povesť ostane nedotknutá.

Upokojujúce gesto vyzerá akoby sme čosi hladili, spoločník pochopí, že sme schopní pohladiť, prejaviť pozitívny vzťah. Gesto je vhodné ak pri reči chceme niekoho získať na svoju stranu. Človek, ktorý nevyvoláva stres, nekomplikuje situáciu bude ľudí priťahovať. V tejto oblasti vynikajú ženy. Týmto gestom možno upútať aj ženu, na ktorej nám záleží a hlavne keď nemôžeme povedať čo chceme ak je v spoločnosti príliš veľa ľudí. Isté je, že si gesto všimne.

Hlasový režim

Dôležitým bodom pre podvedomie nie je to, čo hovoríme ale spôsob prejavu. Človek nereaguje na zmysel prejavu ale najskôr na tón hlasu. Na našu intonáciu citlivo predovšetkým reagujú deti, zvieratá a slepci. Pre dieťa je mimoriadne dôležitý tón hlasu matky. Určitým tónom môžeme spoločníka vyzvať k odpovedi. Hlasový režim je neenergetickou metódou riadenia ľudí. Sú 3 typy hlasových režimov:

Prvý predstavuje intonáciu, ktorú používa učiteľka voči neposlušnému žiakovi a tón hlasu vyvoláva úplnú poslušnosť. Využívajú ju velitelia k nastoleniu poriadku, krotitelia, cvičitelia atď. Vieme, že ak sa pes cíti silnejší ako pán, nebude nás poslúchať. V intonácii nesmú byť žiadne ústupky, ak nás pes neposlúcha, naše pokyny nie sú správne.

Druhý hlasový režim je hlboký, prenikavý tón (hlas Dona Juana) a vie poblázniť obeť. Vyvoláva dôveru, ktorú preveruje logika. Človek sa potom pýta sám seba: „ako to, že mu naraz verím?“ Pri používaní tohto hlasu nesmieme byť príliš horliví a mali by sme hovoriť to, čo našu dôveru potvrdzuje. Tón a zmysel reči by mali byť v harmónii.

Tretí režim je tichý, zastrený hlas. Vo vedomí spoločníka sa chvíľami stráca a potom zas objavuje. Hlavným cieľom je odpútať človeka od situácie, v ktorej sa nachádzame. Používa sa ak nechceme aby sa náš spoločník započúval do prejavu iného človeka, aby sme vzbudili dodatočný záujem a vtedy ak u neho chceme stimulovať pocity viny, nedôvery vo vlastné jednanie. Tento režim je obľúbený u hypnotizérov, ľudia sa pri ňom ľahko dostávajú do tranzu, v rámci neho je možné dať človeku čokoľvek.

Pridaj komentár