PRÍRUČKA ŽIVOTA IX.

Sebaľútosť a strata životných síl

Život začína narodením sa do konkrétnej rodiny, konkrétnym rodičom. Ak nevieme byť sami sebou, sme závislí na rodičoch aj keď dospejeme. Presnejšie závislí na ich charaktere a stresoch. Neuvedomujeme si dosah tohto faktu a odsudzujeme sami seba do žalostného postavenia, nehovoriac o tom, že nežijeme svoj vlastný život ale žijeme vo svete stresov svojich rodičov.

Ak nie sme schopní a nedokážeme vysvetliť rodičom vlastné potreby, nevieme ich vysvetliť ostatnému svetu. Život nie je určovaný okolitým prostredím ale našim postojom k tomuto prostrediu. Ak si človek uvedomí, že v okolitých ľuďoch vidí len seba a učí sa od nich,  ďakuje, že sa môže učiť. Vidí ich chyby, je šťastný, že mu ukazujú jeho vlastné chyby a zbavuje sa ich. Začína sám sebe lepšie rozumieť, prestáva sa považovať za dobrého či zlého a chová sa k sebe ako k človeku len s malými nedostatkami, bez ktorých by život nemal zmysel.

Kým si toto neuvedomíme, sme ako nenormálni, uháňame stále rýchlejšie, ďalej a vyššie a nechápeme, prečo je výsledok opačný. Hoci dosiahneme, čo sme chceli, šťastní nie sme. Ak niečo získame, čosi aj stratíme, akoby sme platili clo. Často oným cieľom býva zdravie. Stojíme bezmocne nad rozbitým korytom a oči sa nám zalievajú slzami. Nemáme silu ísť ďalej, nemáme silu bojovať so životom, sme bezmocní a smutní. Napíname silu vôle, vyčerpávame svoje životné sily ale ani vtedy nedosahujeme žiadané. Ocitáme sa v žalostnom postavení – ako inak sa dá nazvať postavenie, kedy dieťa bojuje s rodičmi, rodičia bojujú s dieťaťom a nechápu, že je to boj proti sebe samému. Boj v mene toho, aby sme dokázali, že vinný nie som ja ale iný, zosilňuje pocit viny. Ak sa dieťa dostane do pozície obvineného, je nútené bojovať za svoju slobodu.

Kto aspoň raz vyšiel z boja ako víťaz, pozná sladkú chuť víťazstva. Presvedčil sa o vlastnej nadradenosti a praje si znovu zažívať tento pocit. Jedna bitka s rodičmi, po nej druhá, tretia a hneď máme na svete nového bojovníka za slobodu. Bojovníci môžu za slobodu bojovať, nik ich neobmedzuje, slobodu už dosiahli, oslobodili sa od rodiny a domova. Pretože tým žiadne šťastie nezískali, bojujú ďalej, bojujú so životom a neuvedomujú si, že víťazstvo znamená smrť. Sloboda, v ktorej mene bojujeme je smrťou, no bojovníci to nevedia a ani nechcú vedieť. Akýkoľvek životný boj je v skutočnosti boj človeka so sebou, kým nie je zahubený život.

Po každej bitke bojovník oplakáva svoje žalostné postavenie a znovu sa vrhá do boja, aby sa jeho postavenie ešte viac zhoršilo. Po preliatych slzách mu je ľahšie na duši, no nechce sa mu vstať a ísť ďalej, nemá silu a nevyzná sa v sebe. Telo stráca na váhe toľko, koľko je vyplakané tekutiny. Prečo ale absentujú sily k pohybu? Pretože človek si neosvojil lekciu o sebaľútosti, okamžite sa hromadí minulá ťarcha a stokrát sa násobí.  Aký to má priebeh? Najskôr nastáva porucha funkcie činnosti jednej bunky a potom tkaniva. Napríklad sval stráca schopnosť rýchlo a ľahko sa napínať a uvoľňovať. Ak záťažová situácia pretrváva, činnosť svalu celkom ustáva.

Podľa stavby a funkcie sa ľudské tkanivá delia na štyri typy:

1. Epitelové tkanivo, pokrýva povrch tela a vystiela všetky dutiny. Porucha  nastáva ak sa človek ľutuje kvôli svojej bezbrannosti
2. Spojivové tkanivo, spája bunky v tkanive, patrí tu aj krv a lymfa. Porucha nastáva ak sa človek ľutuje kvôli svojej osamelosti
3. Svalové tkanivo. Rozlišujeme srdcové, hladké a priečne pruhované svaly. Porucha nastáva ak sa človek ľutuje kvôli svojej neschopnosti uskutočniť zamýšľané
4. Nervové tkanivo – súbor najrôznejších buniek, pokrýva svojou sieťou celé telo. Patrí sem aj mozog a miecha. Porucha nastáva ak sa človek ľutuje kvôli neschopnosti uplatniť svoje znalosti
 
Ľutovanie iných má rovnako ničivé účinky, pretože je súčasťou sebaľútosti!!!

Nakoľko sú všetky tkanivá medzi sebou neodlučiteľne, funkčne spojené, porucha jednej z nich rýchlo vedie k poruche funkcie jedného orgánu alebo časti tela. Potom nasleduje oslabenie alebo prerušenie funkcie. Ak sa rozšíri problém na celé telo, človek smrteľne ochorie. To znamená, že ľútosť kvôli malému problému oslabuje, vysiľuje a zbavuje životaschopnosti jednu časť tela. Pri prílišnom zovšeobecnení rovnakého problému sa oslabuje, následne vysilí a nakoniec stratí životaschopnosť celé telo. Človek alebo určitá funkcia jeho tela sú akoby v letargickom spánku a čakajú na chvíľu prebudenia k životu.

V bežnom živote sa k obraznému popisu tohto stavu používajú výrazy ako ochabnutý, zvädnutý, potlačený. Ak človek duchovne ochabol, povädol, je zdrvený, určite sa to odrazí na jeho tele. Ak sa duch nemôže vyvíjať, rásť, povznášať sa, volajú ho padlým. Príčinou je sebaľútosť ničiaca životnú silu, teda lásku. Ak nejaký orgán existuje ale nefunguje, telo žije ďalej. Človek môže byť slepý, hluchý, bez čuchu, neschopný myslieť, neplodný, bezpohlavný, bez rúk, bez nôh, atď., ale bez srdca sa nezaobíde. Znížená funkcia životne dôležitých orgánov už znamená počiatok smrti, prerušenie činnosti týchto orgánov smrťou je. Bez srdca sa prežiť nedá, bez srdečnosti sa prežiť dá.

Žiť bez srdečnosti je podobné veciam, strojom, automatom, takto žiť je schopný ten, kto chráni svoje city bezcitnosťou. Kto sa začne ľutovať kvôli svojej bezcitnosti, ochabne rovnako ako človek ľutujúci sa kvôli veľkej precitlivelosti. Ľutovať sa môžeme kvôli mnohému či všeobecne. To je ľútosť kvôli ľútosti, čo sa môže zmeniť v životný štýl, ktorý je zničujúci ako pre nariekajúceho, tak aj pre jeho okolie. Môžeme sa ľutovať len trochu alebo veľmi silno, môžeme sa ľutovať konkrétne alebo obecne. Stále prelievanie sĺz z nejakého konkrétneho dlvodu poškodzuje konkrétny orgán alebo časť tela. Trocha sĺz – ľahké poškodenie, mnoho sĺz – ťažké poškodenie. Príliš veľa sĺz – úplná strata funkcie daného tkaniva, orgánu alebo časti tela, no kvôli tomu ešte človek neumiera.

Prečo človek plače? Pretože nemohol alebo nemôže dosiahnuť žiadané, plače jeho bezmocnosť. Nakoľko základné informácie dostávame vďaka zraku, práve oči násobia našu túžbu po blahobyte a sú predurčené trpieť kvôli sebaľútosti. Veľkú časť toho, čo človek vidí očami, počuje ušami, sám osobne nepotrebuje. Všetky tieto pozemské statky potrebuje len k tomu aby si osvojil nejakú lekciu života. Stačí, aby si to prial a vytvorí si problém. Priať si môžeme čokoľvek – duchovné, duševné i materiálne. Môžeme sa rozhorčovať, že to všetko nemáme a môžeme sa aj ľutovať. Smútok je však bezmocná zloba, ktorú človek cíti ak je nemožné dosiahnuť žiadané. On sám ju potlačuje, čím sa zloba mení v sebaľútosť, ktorá sa určite prejaví na očiach.   

Sebaľútosť vyvoláva okrem iných problémov aj poruchy funkcií očí a pôsobí ako miestne, tak celkovo:

1. Zhoršenie zraku je miestnym dôsledkom sebaľútosti, ktorý vzniká z toho, že človek robí z komára slona. Čím viac si berie veci osobne, tým viac ho páli v očiach a tým menej oči vidia ďalej, než po špičku nosa.
2. Celkovým dôsledkom sebaľútosti je zmenšenie životnej sily, ktorá vzniká z toho, že človek robí z komára slona. Čím tragickejšie sa chová k maličkostiam, tým menej má životných síl, ktoré potrebuje, aby čosi dosiahol.

K zhoršeniu zraku môže dôjsť buď samostatne alebo v kombinácii s ďalšími očnými ochoreniami. Kto z princípu nerád plače, tomu po plači viditeľne sčervenajú a opuchnú oči. Oči sú zrkadlom duše. Čím viac sa vám nepáčia ľudia, ktorí sa ľutujú, tým viac sa vám začervenajú oči pri zbadaní cudzích sĺz, žiaľov a nárekov. Ak ste obeťou ľutujúceho sa človeka, každá slzička vás ponižuje a aj od pár sĺz sa vám môžu zapáliť oči. Zápal má pôvod v ponížení a čím viac svoju poníženosť nenávidíte a čím viac ju nechcete vidieť, tým rýchlejšie zápal prechádza v inú, závažnejšiu nemoc, ktorá vás v súlade s vašim prianím zbaví zraku. Ak ste nútení, alebo sami seba nútite pozerať sa na sebaľútostivých ľudí a znášať tento obraz so šťastným výrazom v tvári, je to to isté ako lisovať vlahu v očiach do hustoty dreva.

Drevo v človeku symbolizuje pevnosť duševnej úrovne, duševnú tvrdosť. Strpieť zlo je možné, ak máme bezcitnosť dobrého človeka. Sami seba za bezcitných nepovažujeme, pretože sa stále zaoberáme dokazovaním svojej pozitivity, ale telo pravdu pozná. Ak vás maličkosti doháňajú k slzám, ale vy kvôli nim nechcete vyvolávať spor, t.j. nechcete aby sa o vás hovorilo, že ste zlý človek, zrak sa vám zhorší. Zníži sa ostrosť videnia drobností a na čítanie či ručné práce budete potrebovať plusové dioptrie. Zhoršuje sa jasnosť blízkych predmetov – ďalekozrakosť, čo je vlastne zmilovanie nad psychikou týchto ľudí. Zamyslite sa, do akej miery je pôsobivé byť ďalekozrakým a do akej miery je byť ponižujúce byť človekom, ktorý vidí len to, čo má pod nosom.

Krátkozrakosť je charakteristická porucha zraku u mladých ľudí. Ak sa o niekom povie, že si nevidí ďalej než po špičku nosa, mieni sa tým jeho sebectvo a to je už vnímané dosť urážlivo. Čím lepší chce byť mladý človek, tým menej si priznáva, že nedisponuje ďalekozrakosťou vo vnímaní života a tým menšiu má nádej na zníženie počtu jeho mínusových dioptrií. Počet mínusových dioptrií sa nezvyšuje u ľudí, ktorí rozvíjajú svoju ďalekozrakosť. Ak pestujeme v sebe zmysel pre povinnosť, účinok je opačný. Ak mladý človek zapadne myslením k starcom, k mínusovým dioptriám pribudnú ešte plusové.

Žene je vlastná neobmedzená predvídavosť – duchovná ďalekozrakosť, mužovi je vlastná konkrétnosť záverov a cieľavedomá pozemská krátkozrakosť. Sebaľútosť matky a ľútosť dieťaťa k matke vyvoláva u dieťaťa krátkozrakosť, poruchu videnia na diaľku. Ak robí matka zo seba martýrku, trpiacu kvôli otcovi a dieťa tomu uverí, nechce vidieť mužský svet a v dôsledku toho nevidí ani na diaľku ani na blízko. K analogickému výsledku vedie v dospelom veku ženská sebaľútosť a ľútosť k ženám. Týmto ľuďom sa zrak kazí preto, lebo ľutovaním žien vyhlasujú mužov za vinníkov ženských sĺz, chcú dokázať svoju materiálnu múdrosť a mužskú predvídavosť. Duševný pokoj a radosť zo života tehotnej ženy zaisťuje narodenie zdravého dieťaťa. Žena, ktorá sa v tehotenstve a počas pôrodu ľutuje, spôsobí dieťaťu krátkozrakosť, ktorá sa pri pohľade na matkine slzy môže zhoršovať. Ak má matka oči vlhké ale neobviňuje z toho muža, vzniknú medzi otcom a potomkom dobré vzťahy a dieťa si zachová schopnosť dobre vidieť. Ľútosť k matke a ženám mení duchovnú predvídavosť na pozemskú krátkozrakosť.

Sebaľútosť otca a ľútosť dieťaťa k otcovi vyvoláva u neho zrakovú vadu videnia na blízko. Všetko blízke sa zdá oku väčšie a malé je videné ako veľké. Čím je menej výrazná rola otca v rodine, tým menší význam majú pozemské maličkosti, z ktorých vyvstávajú veľké veci. Ak nedokážete rozlíšiť písmená bez plusových dioptrií, malé pozemské veci ste si pre seba premenili v duchovné maličkosti. Pri pokračovaní v tejto chybe budú dioptrie pribúdať. Ľútosť k otcovi a k mužom celkovo mení duchovnú krátkozrakosť v pozemskú ďalekozrakosť.
Život začína maličkosťami, bez ich pochopenia nedospejeme k veľkým veciam a preto je dôležité odblokovať ľútosť, sebaľútosť a namiesto nich majme súcit. Okuliarmi človek zväčšuje problém, ktorý bez nich nevidí.

Citlivosť očných svalov sa znižuje, keď sa človek silou vôle stáva bezcitným k tomu čo nechce vidieť alebo čo sa hanbí vidieť. Výsledkom je, že veľké sa nezdá byť veľkým a malé úplne prestáva vnímať. Ďaleké sa nezdá ďalekým a blízke neexistuje. Úplná neochota a nechuť vidieť svojich blízkych človeku nedovoľuje vidieť na blízko. Táto neochota a nechuť nevzniká sama o sebe ale vtedy. Keď sa vašim milovaným darí maximálne pokúšať vašu trpezlivosť. Ak milujete svojich rodičov, manžela, deti, ale neprajete si to, lebo už nie je vo vašich silách ďalej sa dívať na ich žalostné postavenie, prestanete vidieť na blízko. Tento problém vždy súvisí s rodičmi. Analogická situácia s cudzími ľuďmi poškodzuje zrak rovnakým spôsobom.

Ak napríklad deň čo deň a od rána do večera vidíme svoju večne nariekajúcu matku, ktorá okrem sebaľútosti iné problémy nemá, pretože všetky je pozemské problémy ste vyriešili, môže u vás dôjsť k obrne svalov pravého oka. Viečko visí nad okom ako opona a okuliare nepomôžu. Prianie byť dobrým dieťaťom vo vás potlačí vykričať matke pravdu do tváre a výsledok sa dostaví. Inteligentná zloba, ktorú je nevyhnutné oslobodiť, funguje ako jed a vyvoláva obrnu očných svalov. Keby sme skôr vnímali symptómy – pocit ťažoby v očiach, pocit únavy, pocit cudzieho telieska, pulzovanie, tiky a urobili z toho záver, podarilo by sa obrne svalov oka vyhnúť. Ak chybu napravíme, obrna pominie. Analogický problém s otcom, mužom, synom, mužským pohlavím vyvoláva obrnu ľavého oka. Obrna svalov vždy predstavuje postihnutie nervov alebo nervových centier a nervy úzko súvisia s výmenou minerálnych látok. Čo sa týka množstva minerálov odvádzaných z tela, slzy predčí jedine pot. Umiernené množstvo sĺz normalizuje obsah minerálnych solí v očiach, prílišné slzy ich odčerpajú všetky.  

Keby nebolo porúch látkovej výmeny, nebolo by ani nemocí. Zrakové funkcie vždy súvisia s nervami. Ak v človeku nie je viera a nádej, nedá sa mu veriť a spoliehať na neho, pretože všetko čo existuje nevidí také akým v skutočnosti je. V okamihu ľútosti vidí všetko, čo nepotrebuje a čo potrebuje, nevidí. Najskôr vznikajú v zornom poli blúdivé, prázdne miesta a videnie je nezreteľné, zahmlené. V závislosti na neodbytných myšlienkach, ktoré človek kultivuje, sa prázdne miesta ustália v určitých miestach. Keď človek spočiatku čosi pustí zo zreteľa, neskôr to už vidieť nedokáže. Duchovné tvrdohlavé odmietanie sa mení vo fyzickú poruchu zraku, duchovná slepota sa mení vo fyzickú slepotu. Kto má nadradený postoj voči slzám, akoby mal v oku lis vytláčajúci vodu a zanecháva po sebe postupne tvrdnúci kameň.

Tu sa jedná o sklerotické zmeny v očiach, ktoré sa zväčšujú a môžu viesť ku strate zraku. Pocit rezania v očiach predstavuje vysychanie a za ním sa skrýva stud – hanba vidieť. Ak symptómu nerozumieme, potlačujeme ho liekmi, kvapkami, mastičkami. Hlboko na očnom pozadí skamenelinu nie je vidieť a lekári si ju všimnú až keď sú zmeny výrazné. Oční lekári často konštatujú, že sa jedná o problém nevyplakaných sĺz, pacienti si to vykladajú nesprávne. Umenie zadržiavať slzy je predmetom hrdosti, človek často túto svoju vlastnosť zdôrazňuje neuvedomujúc si, že následkom môže byť aj slepota. Prebytočné hromadenie minerálov v oku vyvoláva zbytočné nervové impulzy. Inak povedané – nakúpenie zbytočných minerálov je strnulou životnou pravdou, pri ktorej človek trvá na svojej neomylnosti.

Pri zmenách očných chorôb v chronické zohráva mimoriadnu úlohu pocit studu – hanby. Ak má dieťa značne uplakanú matku (alebo otca), začne sa za slzy hanbiť. Plakať znamená byť podobný matke a dieťa, ktoré si želá byť matkiným miláčikom, upadne do zúfalstva vždy, ak sa stane svedkom jej sĺz, no samo pritom neplače. Nevýslovne sa hanbí už pri myšlienke, že by ľudia jeho slzy mohli vidieť. Ľútosť je vyjadrená bezmocným fňukaním, ľútosť je potlačovaná a telo obrastá tukom, takto mlčky je vyjadrená bezmocná detská obrana. Kto si ani pribrať nedovolí, lebo tučnota je pre neho horšia než smrť, natoľko sa za ňu hanbí a ničí svoju nadváhu ešte prv, než vznikne. Stud zhutňuje energie na hustotu smrti.
Voda hasí oheň, hanblivý smútok hasí oheň života.

V určitom okamihu pudu sebazáchovy človek pri zhliadnutí cudzích sĺz zatína päste, neschopnosť plakať nepozorovane prerástla do krutosti. Prianie byť dobrý, inteligentný a vychovaný však potlačuje i krutosť a môže sa zmeniť na energiu kameňa do tej miery, že takého človeka možno nazvať jedine monštrum. K sklerotickým zmenám, t.j. k skameneniu môže dochádzať v prednej časti oka, v očnej šošovke, na očnom pozadí aj v celom oku. Ak chce byť človek nad zarmucujúcimi maličkosťami, v ktorých vidí len životnú usadeninu, dôjde u neho k zvápenateniu šošovky a k zakaleniu rohovky. Čím viac je presvedčený o správnosti svojho videnia sveta, tým beznádejnejšia je jeho prognóza liečenia. Ak je očné pozadie v poriadku, chirurg zrak vylepší, no zhorší sa činnosť tkanív, ktoré odrážajú maličkosti života, napr. tenké črevo, chodidlo, ruky a odpovedajúce mozgové centrá. Vo všetkých tkanivách je čosi súvzťažné. Po odstránení šošovky si pacient vie so sebou ľahšie poradiť, no duchovne – v komunikácii s ľuďmi je to horšie, vznikajú rozpory a nezmieriteľnosť. Vápenatenie očného pozadia vzniká, ak je človek smutný pre najpodstatnejšie veci svojho života a on chce tento smútok premôcť.

Vápenatenie tkaniva vzniká z toho, že sa človek prostredníctvom očí chváli, považuje sa za lepšieho, než sú ostatní a stále poukazuje na viditeľné nedostatky iných a hanbí sa za ne. Svoju slabosť cíti, hanbí sa za ňu a vedľa seba chce mať silných ľudí. Stála zlomyseľnosť, ktorú cíti človek pri pohľade na utrpenie zlých ľudí a smútok, že jeho vlastné utrpenie sa tým nezmenší, napomáhajú k vzniku rakoviny oka. Sumárnym dôsledkom sebaľútosti je celkový úpadok životných síl, strata životaschopnosti a slabosť. Človek, ktorý hovorí, že nemá silu, je obeťou sebaľútosti. Tá môže byž prudká a krátkodobá, menej prudká a stála, chronická, a kombinovaná. Prudká sebaľútosť je vyjadrená formou prudkých záchvatov slabosti, vedúcich až k mdlobám. Chronická sebaľútosť robí človeka slabým, nemohúcim a vyčerpaným ale môže občas prejsť aj do zúrivej sebaľútosti. Kombinovaná sebaľútosť spočíva v tom, že chronická sebaľútosť sa sporadicky strieda so záchvatmi prudkej sebaľútosti a vyvoláva u okolia zdesenie.

Čím častejšie človek prelieva slzy, tým neľútostnejším sa stáva, pretože v sebe ničí súcit. Dobrý človek má vonkajšiu vrstvu podobne ako strom jemnú a citlivú. Zlý človek má podobne ako kameň, jemné a citlivé jadro. Sebaľútostiví ľudia ľutujú vždy seba a vyžadujú súcit od okolia. Neľútostní súcitia s druhými ale nie sú súcitní k sebe. V okamihu ľútosti sme všetci súcitní a v okamihu bezcitnosti sme všetci bezohľadní. Tieto energie sú v každom z nás a dôsledok je určovaný veľkosťou konečného stresu. Keď sa stále obetujeme, sme krutí voči sebe. Dokonca i ten najsilnejší človek, ktorý rozdáva rady iným, býva často malým, bezmocným dieťaťom, ktoré potrebuje rozhodný, konkrétny, nezištný príkaz od iného človeka. Prudký záchvat sebaľútosti vyvolaný tým, že príkaz neprišiel, je schopný sfúknuť sviečku života.

Teda ak v okamihu krízy úplne skrachuje nádej, že niekomu nie sme ľahostajní, že nás majú radi a neprehliadajú, sláva ani hanba už nemajú význam. Vtedy prichádza koniec. Ako príklad možno uviesť aktívnych podnikateľov, ktorí padajú únavou zo strachu urobiť si hanbu. Sebaľútosť pôsobí cez srdce. Ak je srdce zoslabnuté únavou, život už nie je milý. Je nemožné zúfalo dokázať svoju lásku. Prečo? Láska je duchovnou hodnotou a dokazovanie je pozemskou činnosťou, teda prácou. Kvôli paradoxu, ktorý sme si vytvorili, sa stávame bezmocnými, nevieme si vybrať. Chceli by sme jedno aj druhé, no nedarí sa. Nie sme schopní pochopiť, že ak si zvolíme lásku, nie je potrebné nič dokazovať. Práca tým neutrpí.